Navigácia

Preskočiť na navigáciu

Úvodná stránka

My Newsletter

Banerová upútavka na predstavenia

 mamma mia  Punk rock    Pi čaj, miláčik!  Veselá vdova  Mačky  Bajaja    Aj muži majú svoje dni  Boyband  Ako zbaliť babu  Vyhadzovači  Nová scénička  Čarodejník z krajiny Oz
  • Plagát - MAČKY
  • Plagát - ČARODEJNÍK Z KRAJINY OZ
  • Plagát - Sluha dvoch šéfov SILVESTER
  • Plagát - NOVÁ SCÉNIČKA                 štúdio Olympia
  • Plagát - RÓMEO A JÚLIA muzikál
  • Plagát - BAJAJA
  • Plagát - VESELÁ VDOVA
  • Plagát - PI ČAJ, MILÁČIK!
  • Plagát - BOYBAND
  • Plagát - muzikál MAMMA MIA!
  • Plagát - PUNK ROCK
  • Plagát - AJ MUŽI MAJÚ SVOJE DNI
  • Plagát - AKO ZBALIŤ BABU               štúdio Olympia
  • Plagát - MADAME DE POMPADOUR
  • Plagát - EQUUS
  • Plagát - VYHADZOVAČI                   štúdio Olympia

Dal som si lehára na Novej scéne

Zverejnené 08.02.2017

Dal som si lehára na Novej scéne
6.2.2017 o 11:03 | Karma článku: 3,79 | Prečítané: 879x

V slovenskom jazyku sa vyskytujú vyjadrenia, ktoré majú zväčša dobový charakter. Neraz sa stretneme s výrazmi, na ktoré sa už zabudlo, prípadne ich používa len malá skupina ľudí. Zväčša je to dôsledkom generačnej výmeny.

Stáva sa mi, že pri rozhovore s mladými ľuďmi neviem o čom hovoria. Ale to je problém každej generácie. Preto aj výraz „dám si lehára" patril v mojich mladých časoch k oznamu, že dnes nebudem nič robiť a preleňoším ho. To je ono! PRELEŇOŠIŤ, je ten správny výraz pre môj nadpis článku. Hneď sa však musím poopraviť. V sobotu 4. februára som si síce celý deň „dal lehára", ale večer som utekal do Novej scény, aby som si VYPOČUL LEHÁRA. Presnejšie Franza Lehára a jeho nesmrteľnú operetu Veselá vdova. Opäť som sa dopustil malej nepresnosti, pretože v ten večer bolo aj na čo pozerať. Ocitol som sa na premiére nového naštudovania operety, ktorá uzrela svetlo sveta už v roku 1905 v divadle Theater an der Wien v nemeckom jazyku. Autormi boli traja páni. Okrem Franza Lehára, ktorý sa mimochodom narodil v Komárne a chvíľu batolil v Pressburgu, Pozsony, či Prešporku, sa o hudobno-dramatický kus zaslúžili aj libretisti, Victor Léon a Leo Stein. Na základe melodramatického príbehu Atašé od Henriho Meilhaca vytvorili na tú dobu osvedčený príbeh lásky a peňazí, ktorý je v každom čase oživovaný v rôznych podobách. Platí to aj pre dnešok. Žijeme komfortnú ale melodramatickú dobu plnú kritických udalostí, očakávaní a sklamania. Tak, ako sa na operetné libreto patrí. Na rozdiel od konvenčnej predlohy, hudba Franza Lehára už pri jej prvom uvedení prekvapila. Od svojho rozpačitého štartu v hlavnom meste monarchie sa rýchlo stala hitom storočia. Vtedajší diváci, či poslucháči síce nevedeli, čo je to hit, ale určite spoznali, že ide o dielo trvalého významu. Dôkazom toho je 20 000 predstavení, ktoré boli zaznamenané v prvých piatich rokoch existencie Lehárovej operety. Má to aj svoju logiku, pretože gramofónová platňa sa rozšírila až po roku 1918 a rozhlasové vysielanie sa objavilo až v roku 1920. K divadelnému a hudobnému umeniu sa dalo dostať len pri návšteve divadla, či koncertnej sály. Začiatkom minulého storočia mala opereta, akási zdrobnenina opery, takmer 50 rokov. Od prvého uvedenia Offenbachovej La mariage aux lanternes (Zásnuby pri svetle lampy) v roku 1957 v Paríži sa tento hudobno-dramatický žáner rozšíril do celej Európy a stal sa obľúbenou zábavou hudby a divadla chtivých Viedenčanov, Pešťanov, Berlínčanov a Londýnčanov. Aj keď sa po rokoch objavil muzikál, ako nová forma hudobného divadla, opereta v týchto európskych metropolách nezomrela.

Po vyše sto rokoch Veselá vdova pristála už po tretíkrát na doskách Novej scény. Pokiaľ v rokoch 1964 a 1985 to bol len ďalší repertoárový kus slovenskej spevohry v Bratislave, 3. a 4. februára tohto roku znamenala premiéra Lehárovej opery prevrat v divadle. Na tom istom mieste, kde v roku 1999 vtedajší minister kultúry Milan Kňažko a riaditeľ Novej scény Marek Ťapák zrušili uvádzanie operety a v roku 2005 za ministrovania Františka Tótha zlikvidovali orchester, spevákov a spevácky zbor, sa vrátila opereta. O ich motívoch možno len hádať, ale určite to nebol hrdinský čin.

A tak som si dal Lehára v originálnom prevedení. Veselá vdova je jednou z klasických operiet, ktorá v sebe nesie to, čo má mať. Ľúbostnú melodramatickú zápletku a humor. Ten po celé desaťročia sprevádzal jej púť po svete. Dokonca sa niekoľko podôb objavilo aj na filmovom plátne (1934 - The Merry Widow Ernsta Lubitscha, 2015 v réžii Susan Stroman). Väčšina inscenácií sa vracala do doby jej premiéry. Dobové kostýmy, realistické scény z 19. storočia a snaha oživovať konzervu v jej originálnej podobe. Na Novej scéne operetný prevrat však neznamenal len jej návrat, ale aj novú optiku, ktorú si nastavili jej tvorcovia. Režisér inscenácie Peter Oravec (1979) vsadil na súčasnosť. Ponúkal mu to aj sujet libreta, ktorý akoby kopíroval náš dnešný svet. Je dôkazom tvrdenia, že nič sa nemení, len figúrky na šachovnici spoločenského života a módne doplnky, ktorými si zakrývame svoje človečenstvo. Aj napriek chuti presunúť príbeh do virtuálneho dneška, kultúrnej globalizácie a rozpadu akejkoľvek snahy o štýlovosť, prijal to, čo je na operete nemenné. Je to náročná hudba a predpoklad, že prioritou operetného prejavu je nespochybniteľný spevácky výkon. Pokiaľ muzikál vo svojej liberálnosti umožňuje sólistom neraz výrazom nahradiť spevácky kumšt, v operete to nie je možné. Predsa len opereta patrí ku klasickým hudobno-dramatickým žánrom, ktorý si vyžaduje dať dôraz na muzikalitu, tónovú čistotu, konsonanciu javiska a orchestriska a agogiku vlastnú hudobnému prejavu. Preto hneď vedľa režiséra hrá vo Veselej vdove na Novej scéne významnú úlohu dirigent, ktorý je akýmsi alter egom režiséra inscenácie. V duete režiséra Petra Oravca a dirigenta Rudolfa Geriho sa to podarilo na jednotku. Pritom ani jeden nemusel zľaviť zo svojich nárokov, čo sa odzrkadlilo v hravosti a ľahkosti súzvuku oboch atribútov predstavenia - hudby a drámy. Ponúkli fanúšikom hudobného divadla nespochybniteľnú zábavu oblečenú do vkusných kostýmov, vo vtipnej funkčnej scéne a za kvalitného sprievodu živého symfonického orchestra. Predstavenie nepostráda nadhľad a notnú dávku irónie, ktorá vyvoláva smiech a nefalšovanú reakciu publika. Určite k tomu významne prispel Ján Štrasser, ktorý sa postaral o dramaturgiu a úpravu dialógov spolu s prebásnením spievaných textov. Možno konzervatívny fanúšik operety bude zaskočený prítomnosťou mobilov či počítača na scéne, či aktuálnymi podobenstvami na dnešný život, ale aj to patrilo k snahe pretlmočiť operetu dnešnému divákovi, ktorý nemá rád zbytočný sentiment, patetické výstupy spevákov a gýč, ktorý sa neraz pripisuje operete. Inscenácia na Novej scéne presvedčila, že aj dnes sa dá tento, pre Bratislavu mŕtvy žáner, predstaviť v aktuálnej, sviežej a modernej podobe. Scéna Pavla Andrašku, kostýmy Ľudmily Várossovej, ako aj hudobné naštudovanie za pomoci partnerov dirigenta, Ľubomíra Dolného a Ivety Weiss Viskupovej nekompromisne podčiarkli konečný tvar jedinečnej inscenácie. Ak by sme použili hudobný termín, určite by to bola harmónia človečiny, bez umelých protéz a zamrznutých úsmevov.

Samostatné slová patria tomu, čo Veselej vdove vdýchlo život. Sú to výkony spevákov, hercov a tanečníkov. Nemyslím len kvalitu spevu, ale aj pohyb na scéne, ktorý mal na starosti v prvom rade choreograf Ladislav Cmorej. S nápadmi režiséra Petra Oravca, a tých bolo nekonečné množstvo, práve Cmorejova choreografia priniesla atraktívne a vtipné rozpohybovanie všetkých, ktorí boli na scéne. Tanečníci, v úlohe provokatívnych negušov sa dokonca neraz stali súčasťou scény, či živých rekvizít. Ťažko to presne popísať. Treba to vidieť.

Určite nebolo ľahké obsadiť jednotlivé postavy Veselej vdovy. Opereta na rozdiel od iných hudobných žánrov vyžaduje od speváka so schopnosťami operného speváka aj dostatočný herecký prejav so skúsenosťami činoherca. Preto sa napríklad v role Danila objavil muzikálový herec Róbert Halák, ktorý v hlavnej úlohe alternoval Miroslava Dvorského, popredného sólistu SND. Rovnako úlohu primadony Hany Glawari obsadili speváčky najvyššej kvality. Sólistku SND Adrianu Kohútkovú alternuje mladá Blanka Jílková, doteraz málo známa sopranistka žijúca v Bratislave. Priestor dostali aj hereckí pamätníci Jozef Benedik a Juraj Ďurdiak v role Zeta, veľvyslanca Balkánie (akejsi malej zeme podobnej Slovensku). V úlohe subrety, Zetovej ženy Valencienne sa objavili Miriam Garajová a Júlia Knopp Jamrišková. Úlohu Neguša, akéhosi amora-diablika, jedinej činohernej postavy, prevzali v alternácii Dávid Hartl a Pavol Plevčík . Aj ďalší speváci a herci, ako Amir Khan, Róbert Remeselník, Marek Pobuda, Mojmír Caban, Miroslava Drínová, Karin Olasová, Jarmila Hittnerová Frličková, Lucia Vráblicová a ďalší, sa nemalou mierou postarali o večer plný krásnych melódií a humoru. Ten neustále spolu s hudbou prúdil zo scény.

V sobotu som si dal Lehára a stálo to za to. Vrele takýto relax odporúčam aj tým, ktorí s nedôverou poškuľujú po operete. Verte mi, na Novej scéne je to nefalšovaná zábava. A ak máte radi známe melódie, veľkolepú šou a humor, tak sa vyberte do divadla. Určite svoj voľný čas strávite lepšie, ako si dať lehára pri televízore vo vlastnej obývačke.

Ľubo Belák

6. februára 2017

 

Špeciálne predstavenia

AKO BONNIE A CLYDE
VIANOCE V DIVADLE NOVÁ SCÉNA
opereta Gróf z Luxemburgu
20 rokov s CONTINENTALS

Partneri divadla

S podporou:
Partner DNS:
Mediálni partneri: