Navigácia

Preskočiť na navigáciu

Úvodná stránka

My Newsletter

Banerová upútavka na predstavenia

 rasputin  Veselá vdova  Slahackova  Pi čaj, miláčik!  Mačky  mamma mia  Bajaja    Punk rock  Aj muži majú svoje dni  Boyband  Vyhadzovači  Nová scénička  Čarodejník z krajiny Oz
  • Plagát - BAJAJA
  • Plagát - AJ MUŽI MAJÚ SVOJE DNI
  • Plagát - ŠĽAHAČKOVÁ PRINCEZNÁ
  • Plagát - RASPUTIN
  • Plagát - VESELÁ VDOVA
  • Plagát - NOVÁ SCÉNIČKA                 štúdio Olympia
  • Plagát - ČARODEJNÍK Z KRAJINY OZ
  • Plagát - DOMOV (...kde je ten tvoj?)
  • Plagát - BOYBAND
  • Plagát - RÓMEO A JÚLIA
  • Plagát - KOZLIATKA A VLK
  • Plagát - MAČKY
  • Plagát - MAMMA MIA!
  • Plagát - PUNK ROCK
  • Plagát - VYHADZOVAČI                   štúdio Olympia
  • Plagát - PI ČAJ, MILÁČIK!

JURAJ ĎURDIAK: Stal sa zo mňa skeptik a samotár

Zverejnené 06.11.2012

Herec a riaditeľ divadla Nová scéna JURAJ ĎURDIAK: Stal sa zo mňa skeptik a samotár


Aj keď na­to­čil de­siat­ky fil­mov, kaž­dé­mu z nás utk­vel v pa­mä­ti ako princ Velen z roz­práv­ky Princ a Ve­čer­ni­ca, kto­ré­ho di­va­del­né spra­co­va­nie tento me­siac pri­chá­dza na dosky di­vad­la Nová scéna. V 90. ro­koch sa však z ob­ra­zov­ky stra­til a začal pod­ni­kať, za čo ho ko­le­go­via umel­ci ostro od­sú­di­li. Dnes má šesť­de­siat, je ria­di­te­ľom di­vad­la Nová scéna, vrá­til sa aj na te­le­víz­ne ob­ra­zov­ky a žije po­koj­ný a vy­rov­na­ný život. O úspe­choch, ne­ús­pe­choch, do­kon­ca aj o več­nej prin­cez­nej Li­buš­ke Šaf­rán­ko­vej sme sa roz­prá­va­li s her­com Ju­ra­jom Ďur­dia­kom.

Po vyštudovaní vysokej školy ste sa začali živiť ako herec a spevák. Vaše prvé filmy však paradoxne boli maďarské či nemecké. Prečo?

To platí dodnes. Začal som ako herec v Trnavskom divadle, vtedy bol ešte socializmus a my sme dostali „umiestnenku". Dnes už nikto nevie, čo to je, ale minister vydal príkaz, ktorý ročník má ísť do ktorého divadla a komunisti zasa dali zákaz všetkým ostatným divadlám, aby nás zobrali. Ja, Hana Gregorová a Maroš Zednikovič sme chceli ísť do činohry na Novú scénu, ale keďže to bolo takto, museli sme ísť do Trnavy. Nemohol som tam vydržať a po dvoch rokoch som dal výpoveď. Už medzitým prišiel prvý maďarský film. Vtedy existovali v televízii a vo filmových štúdiách na Kolibe herecké oddelenia, to už dnes nie je, a tam boli katalógy hercov - fotky, miery a ostatné údaje a keď režiséri niekoho potrebovali, chodili si tam vyberať a podľa toho pozývali na „kamerovky". Vybral si ma vtedy maďarský režisér pán Gyongyossy, a tak som išiel do Budapešti. Odvtedy som natočil filmy maďarské, nemecké, ruské, talianske koprodukcie... Urobil som ich asi štyridsať a z toho tri slovenské.

Ľudia si vás však pamätajú najmä z rozprávky Princ a Večernica...

Čo sa týka rozprávky Princ a Večernica, som za ňu rád, lebo je to krásny film a asi mi urobil popularitu tým, že sa desaťročia udržal v povedomí. Natočil som však filmy, v ktorých som mohol preukázať aj iné stránky talentu. Žiaľ filmy boli pre našu krajinu politicky nevhodné - hovorím o 70-tych a 80-tych rokoch - a vďaka tomu ich u nás nikto nevidel. Neskôr už nebol ich import aktuálny, a tak zostali pre našich divákov akosi utajené.

Ktorý z filmov vám najviac utkvel v pamäti?

Nemecký film Anamnéza, to bol veľmi závažný film, potom bol film Cely smerom na more s maďarským režisérom Gyongyossym, to bol medzinárodne obsadený film, mal úžasný scenár, robil som koprodukciu s Rosselinim... Veľa zaujímavých vecí.

Napriek tomu zarezonovala rozprávka...

To ma preslávilo, ale čo to znamená? Veď to vôbec nič neznamená.

Ale vašou partnerkou bola česká herečka Libuša Šafránková. Určite vám ju závideli, veď každý herec by si chcel aspoň raz zahrať po jej boku a vám sa to podarilo. Aké to teda bolo?

Libuša Šafránková je asi značný podiel na tej sláve, Vážim si všetko, čo k tomu patrí, že sa to ľuďom páči a že si zapamätali nejakú tvár a že to majú radi. Nehovorím to s pátosom, ale sláva dosiahne po Hainburg a hlavne to nie je odpoveď na nejakú kvalitu. Však nakoniec to vidíme dnes.

Bola Libuša pre vás dobrou hereckou partnerkou?

Áno, už vtedy pôsobila ako mimozemská bytosť, bola nesmierne éterická a, zrejme, to aj svojim pôsobením a správaním vedela trošku podporiť. Vyzerala ako keby sa pohybovala v stave beztiaže. Bola predestinovaná na princezné a najúžasnejšie dievčatá pred filmovou kamerou. A bola dobrou partnerkou, lebo je aj dobrá herečka. To je už možno osud takých herečiek, ktoré sú príliš krásne alebo poznačené nejakou aurou ako je aj Libuša, že to, že je excelentná herečka si mnohí všimnú až v druhom slede. A ona je excelentnou herečkou a čím je staršia, tým je vyzretejšia.

A možno má s vami aj trošku podobný osud, ju si totiž zasa každý pamätá ako Popolušku.

Tak áno, vyzerá to tak, že jej najslávnejšie obdobie bola Popoluška, Princ a Večernica a tieto filmy. A málokto vie, že ona v činohernom klube a v iných divadlách aj filmoch urobila neprekonateľné herecké kreácie vo vážnych veciach. Ale to tak v hereckom živote asi má byť.

Hovoríte, že na pľaci ste si rozumeli, boli ste kamaráti aj v súkromí?

Nie, to veľmi nešlo, lebo ona bola čerstvo zamilovaná, ale nie do mňa (smiech), takže to tiež odpútavalo jej pozornosť. Vtedy sa točilo inak, bola to náročná seriózna práca, na ktorú sa bolo treba večer pripraviť. Jednak sa naučiť text, ale mnohokrát aj sled záberov a tiež sme po večeroch sedávali s režisérom a rozprávali sa o tom, čo budeme robiť na druhý deň a ako si to on predstavuje. Dnes sa točí úplne inak, hodnotiť to nebudem, to nemá žiaden zmysel. Takže robilo sa od rána do večera, potom sa robilo po večeri. Nehovorím, že sme sa nebavili, sympatickí sme si boli, ale kamarátstvo to nebolo. Zaujímavé je, že kamarátstvo medzi nami bolo cítiť v dobe, kedy sme sa už nestýkali pravidlene a ľudské hodnoty Libuše Šafránkovej som pocítil a pochopil o mnoho rokov neskôr...

Ale sem-tam sa asi stretnete. Prehodíte spolu aspoň zopár viet?

S Libušou sa poznáme dodnes, ja som jej dokonca pred tromi rokmi v Zlíne odovzdával cenu za celoživotné dielo. Neviem, či si ma vybrala ona alebo niekto iný, ale ona je presne ten typ človeka, že ich stretnete po piatich rokoch a pokračujete v rozhovore, ktorý ste vtedy nedokončili a máte pocit, že to bolo pred hodinou. Je veľmi bezprostredná a trošku uzavretá, lebo tiež podliehala nejakým bulvárnym útokom, a zrejme to na ňu zle zapôsobilo. Oni sa s Pepom Abrhámom radšej úplne odstrihli, nikam nechodia, dokonca aj veľa roboty odmietli.

Pamätáte si ešte na nakrúcanie Princa a Večernice? Nakrúcalo sa na troch zámkoch, bolo to náročné?

Keď točíte v historickom kostýme a máte biele pančucháče a biely golier, nesmiete si hocikam sadnúť, nemôžete jesť, kedy chcete, aby ste sa nezašpinili, stále nosíte papierovú vatu okolo krku, aby sa neotlačil mejkap, je to iné, ako keď sa točí „civilka". Ale vtedy ten celkový životný pocit herca pri práci bol veľmi iný ako dnes, lebo dnes herci už nezažívajú tú pravú atmosféru, ani tú pozíciu v skupine ľudí, v ktorej sa pracuje, nezažívajú pocit, ktorý sme zažívali my v tých rokoch, keď sme sa postavili pred kameru a tá kamera bzučala. Dnes je to všetko rýchla výroba, a je pre túto krajinu dosť príznačné, že sa odstraňujú rozdiely a pestuje sa spoločenské rovnostárstvo, až socialistické, takže herci prestali mať pocit výnimočnosti. A to je chyba, pretože herca nemôže robiť každý. A ani nejako výnimočne nepracujú, nezaznamenal som za posledné roky takmer nijaké výnimočné výkony pred kamerou, všetko je to také bežné a normálne - obyčajné. Pri nakrúcaní seriálu, stalo sa mi, že sa pripravujem na nakrútenie dialógu naostro a režisér mi povie, že už je to zaznamenané. To sú veci, ktoré vtedy neexistovali. Nechcem podceňovať dnešných tvorcov, i keď to asi práve robím, ale súčasti kvality filmu či TV seriálu alebo inscenácie - ako kompozícia záberu a to akú moc na filme má strih, čo všetko dokáže posunúť, vylepšiť alebo zhoršiť, to dnes akoby nikoho nezaujímalo. Nepochybujem, že mnohí tvorcovia to vedia aj dnes, ale nezaoberajú sa tým. Aj v posledných rokoch som natočil niekoľko postáv v seriáloch, nepamätám si však, že by režisér požadoval opakovanie scény alebo záberu aby sme to urobili (po hereckej stránke) lepšie.

Ak sa vrátim k rozprávke Princ a Večernica, momentálne sa táto kultová snímka po vyše tridsiatich rokoch vracia na Novú scénu v podobe muzikálu. Dokonca si v tom muzikále zahráte aj vy, nie však už princa...

Dlho som tomu odolával, aj keď to znie ako klišé, ktoré by asi povedal každý, ale tentokrát je to pravda, lebo si režisér, aj PR a marketingové oddelenie v divadle myslia, že to bude pikantné, že najprv som bol princ, teraz kráľ. Tak dobre, nie je to veľká rola, ja už nejakú extrémnu chuť hrať nemám.

Prečo ste do divadla vybrali práve takýto titul?

Tento titul, a tomu možno nikto nebude veriť a je mi to celkom jedno, som nezvolil kvôli sebe - už som tento názor počul niekoľkokrát, ale som zvyknutý pracovať so zaostreným pohľadom na úspech. Či to už bolo v podnikaní, v divadle alebo v herectve. Vyhľadávam tituly, v ktorých je kombinovaná atraktívnosť témy, predpoklad záujmu verejnosti a keď sa dá zneužiť to, že s filmom Princ a Večernica vyrastali generácie, tak ja ho zneužijem pre dobro veci. Takže preto tento titul, ale mohol byť hocijaký iný, keby 30 rokov rezonoval v spoločnosti. Má to však aj mnohé iné dôvody, je to pôvodná slovenská rozprávka, čo skoro nikto nevie, ktorú spracovala Božena Němcová a na základe nej českí autori vytvorili scenár. Takže nám to poetikou môže byť aj blízke. Okrem toho som tento návrh, ako všetky návrhy na dramaturgiu Novej scény, konzultoval s mojimi poradcami, okrem iného aj režisérom filmu Vorlíčkom. A všetci do jedného uvedenie tohto titulu považovali za vynikajúci nápad.

Bude spracovanie tohto muzikálu nejakým spôsobom totožné s rozprávkou, ktorú všetci poznáme?

Nie, absolútne nie. Z toho mám trochu strach, pretože také prvoplánové očakávanie je, že by to malo byť to isté. Samozrejme, že to nemôže byť to isté, lebo základné výrazové prostriedky divadla sú úplne iné ako výrazové prostriedky filmu. Ubehlo tridsať rokov a nie je dôvod robiť nejakú repliku. Je to ten istý námet, aj postavy sú skoro tie isté. V diele ide o presvedčenie, že keď niekto chce niečo dokázať v živote, najlepšia cesta je, keď si to zaslúži vlastnou snahou, bystrosťou, vzdelaním, prácou. Je to základný kameň hodnotového rebríčka každej filozofie. Nakoniec, príďte sa pozrieť, premiéra bude 30. novembra.

Ak sa vrátim k vašej hereckej kariére, po roku 1987 ste akoby zmizli z televíznej obrazovky, začali ste podnikať. Bolo toho príčinou práve podnikanie alebo úplne niečo iné?

Ťažko povedať, myslím si, že tých dôvodov bolo viac. Napríklad, vždy som túžil vyštudovať operný spev, čo som nakoniec aj urobil. Medzi rokmi 1983 a 1986 som kumuloval ročníky a vyštudoval som konzervatórium. Vtedy vznikala Komorná opera pri Slovenskej filharmónii a tam som dostal angažmán, takže som išiel spievať. Dovtedy som robil dabingy, televízne inscenácie, rozhlas, ale reakcia ľudí, ktorí spolurozhodovali o obsadení bola, že som teraz spevák a už nie som herec, že to na mne počuť a že mám operne nasadený hlas, čo sa v činohre nehodí a podobné „hovadiny". A v opere ma zasa posudzovali, že to je ten herec, ktorý by rád spieval ako operný spevák. Myslím si, že ľudská zlomyseľnosť, ktorá je základným imaním tejto krajiny v tom zohrala veľkú rolu. Okrem toho, ja nie som extra spoločenský typ, mňa nebaví chodiť piť s tvorcami, s režisérmi, s hercami. Nepatrím do žiadnej klaky, čo nehovorím so žiadnou pýchou, ani so zámerom, aby ma niekto obdivoval, je to proste tak. Ale to dnes treba, treba sa pohybovať v spoločnosti, kde sa pohybujú režiséri, dramaturgovia, autori scenárov, aby si vôbec na človeka spomenuli, nejakú logiku to má. Smola mojej generácie je v tom, že niektorí z nás už si nikdy nezvyknú, že sa máme snažiť o to, aby sme dostali rolu, a že máme chodiť na konkurzy. Zúčastňoval som sa hlavne speváckych konkurzov, to je z odborného hľadiska logické a nevyhnutné, ale ja som vyrastal v dobe, kedy som čakal, že zazvoní telefón a niekto mi ponúkne prácu. A to na základe toho, že moje herecké či spevácke výkony videl v iných dielach. Jednoducho, roly nám boli ponúkané podľa kvality našich výkonov, podľa toho, čo sme už urobili. Život sa zmenil, toto očakávanie by bolo dnes už možno nelogické, ale ja svoj vnútorný pocit zmeniť neviem. Chyba je, že v našich zemepisných šírkach neexistujú agenti. To je úplne iná štartovacia čiara, keď niekto tretí ponúka tvorivému tímu herca, ktorého zastupuje a vyjednáva podmienky. Za seba to človek robí veľmi ťažko, a to je obrovský handicap, ktorým netrpím len ja. Som rád že dnes už nie som závislý na tom všetkom čo tu spomíname. Venujem sa divadlu z inej pozície a tá mi nesmierne chutí.

Máte pocit, že niektorým vašim kolegom sa nepáčilo, že ste herec - podnikateľ?

S tým som si toho užil požehnane. Asi na rok som odišiel do Salzburgu, potom som sa zasa vrátil a nejako som bol dotiahnutý do podnikania. Nikdy som ale neprerušil prácu v divadle a vo filme. Vtedy všeobecne panovala taká atmosféra, že ak som umelec, mal by som sa hanbiť, že podnikám. Dokonca som zametal pred svojím obchodom, a to spôsobovalo zdesenie v umeleckých divadelných kruhoch. Komické je, že u niektorých konkrétnych kolegov, ktorí si onedlho potom otvorili vlastné obchody napríklad so športovým oblečením a podobne... Za prácu som sa nikdy nehanbil a okrem toho, ľudská závisť je asi prirodzená vlastnosť alebo emócia. Lebo išlo najmä o závisť. Podnikanie každý spája v prvom rade s peniazmi a je to nakoniec správny predpoklad. Ale to, čo vidno navonok je iba špička ľadovca, milí kolegovia herci, stačí ak si uvedomíme, že aj predstavenie v divadle je dvojhodinová prezentácia dvojmesačnej prípravy, na javisku vidíme povedzme 10 ľudí, ale na príprave predstavenia sa podieľa 80 ľudí a stojí to nekresťanské peniaze. To každý herec vie alebo by mal vedieť, a predsa sa aj dnes niektorí herci púšťajú do neuvážených projektov a otvárajú si vlastné divadlá. Potom sú šokovaní, že musia platiť aj technický personál, administratívu a kupovať aj veci, ktoré síce v divadle, v ktorom sú zamestnaní používajú s nevedomou samozrejmosťou, ale keď si otvoria divadlo vlastné, pochopia, že to niekto musí zaobstarať, doviezť a zaplatiť.

Ale podnikanie ste zvládli ...

Myslím si, že som prekonal dosť dramatických momentov v živote. Každý vníma svoj život a kľúčové momenty v ňom ako výnimočné, ale mám pocit, že som ich mal viac ako iní. Necítil som sa veľmi obľúbený v tvorivej umeleckej rodine na Slovensku, tak som si na to zvykol. Všetko to platí dodnes.

V roku 1992 sa vo vašej rodine stala veľká tragédia, pri autonehode vám zahynula sestra Judita, s ktorou vás okrem súrodeneckého vzťahu spájala aj láska k herectvu. Ako ste túto ranu osudu prežívali?

Na to sa nedá odpovedať... Bolo to skombinované ešte niekoľkými rovinami, o ktorých mimochodom práve hovoríme. Bola to tragédia, vzťahová, rodinná, súrodenecká, ale to bola tragédia aj v podnikaní, pretože to všetko súviselo s Juditiným manželom, ktorý sa zachoval tak nejako neštandardne. Na Juditinom pohrebe sme ho videli poslednýkrát, viac sa tu neukázal, nechal mi na ramenách eseročky, spoločnosti, miliónové obchody, ktoré bolo potrebné nejakým spôsobom dokončiť či vyriešiť, vyrovnať. Po dvojročných skúsenostiach s podnikaním som sa ocitol v absolútne katastrofických podmienkach, lebo za dva roky sa toho nenaučíte až toľko. A pritom som stále skúšal, robil som na Novej scéne aj v Národnom divadle aj v Komornej opere, pokiaľ ešte existovala, a pritom som podnikal a prenášal prepravky s pivom a boril sa s daňovým úradom a s „dépéháčkou". Znie to možno prehnane, ale bolo to hrozné obdobie. Bolo to všetko naraz a ja som absolvoval nenormálne veci, bolo potrebné riešiť s ľuďmi problémy a tam som sa asi najviac naučil, koľko je okolo nás podvodníkov, bezcharakterných ľudí. To ma prekvapuje dodnes. A súčasne, keď to najmenej čakáte, podržia a úžasne sa zachovajú ľudia, od ktorých by ste to čakali najmenej.

Pred štyrmi rokmi ste boli nútený zatvoriť kaviareň U Anjelov, ktorá bola v Bratislave veľmi obľúbená aj medzi umelcami. Dodnes tam však nič nie je a ten priestor chátra. Ako sa vám na to pozerá?

Nebol som nútený, tak sa to vyvinulo. Je to však asi prirodzený vývoj majetkových okolností okolo budovy. Tá budova patrila cirkvi, ktorá ju predala niekomu, kto mal s ňou úmysly, ktoré mu nevyšli. Budova je štyri roky prázdna uprostred mesta, Je škoda že žijeme v prostredí, v ktorom vytvorenie tradície, služby verejnosti či niečo, čo majú ľudia radi a môžeme si to trošku chrániť, nemá vôbec žiaden význam. Dodnes dostávam maily a reakcie na Facebooku, že keď sa objaví už len to slovo Anjeli, ľudia si to spájajú s tou kaviarňou. Bol to priestor, kde chodila multikultúrna spoločnosť od filozofov, cez menšinové skupiny, cez študentov. Bolo to oproti divadlu a najmenej tam chodili herci. Mal som najskôr v pláne vytvoriť akýsi divadelný klub, aj som rokoval s divadlom, ale dopadlo to úplne opačne, čo je tiež zrkadlo prostredia, v ktorom žijeme. Zo mňa sa stal skeptik a samotár, nemám záujem o nejaké extrémne kontakty, nemám záujem čokoľvek komukoľvek dokazovať. Sú povahy, ktoré sa s tým vedia lepšie vysporiadať, možno sú to kvalitnejšie povahy, ja všetky nepríjemné udalosti, ktoré zažijem, a podrazy od konkrétnych ľudí nechtiac archivujem, neviem zabudnúť na niektoré veci, u mňa to nefunguje. Celý život sa snažím, aby som mal nejakú istotu, o toleranciu, o objektivitu a hlavne o empatiu a pochopenie, čo motivuje toho druhého človeka, aby konal tak, ako koná. Bez ohľadu na to, či sa to mne páči, či s tým súhlasím a či to považujem za správne. To sú pre mňa také najväčšie výzvy a asi aj zostanú do konca života.

V tej kaviarni bolo množstvo sošiek anjelov. Kam sa všetky podeli?

Všetky sú u mňa doma. Boli tam anjeli, ktorí mali historickú hodnotu, takí, čo mali umeleckú hodnotu a potom aj takí, ktorí nemali ani jedno ani druhé, ale mali ľudskú a vzťahovú hodnotu. My sme otvárali „U dvoch anjelov" a potom niekto doniesol anjela a akosi sa stalo zvykom, že sme číslo na štíte kaviarne prepisovali podľa počtu anjelov, ktorých sme mali vo vnútri. Ku koncu ich bolo okolo sedemsto.

Pán Ďurdiak, už vyše roka ste generálnym riaditeľom Novej scény, ktorú ste preberali v obrovských dlhoch. Darí sa vám divadlo tých dlhov zbaviť?

Podarilo sa to vyrovnať. Myslím si, že je to megaúspech. Možno je to aj tým, že viem podnikateľsky rozmýšľať a v podstate v divadle som celý život s malými prestávkami. Na javisko som prvýkrát nastúpil, keď som mal tri roky.

Ktoré predstavenia majú na Novej scéne najväčší ohlas u divákov?

Dá sa povedať, že veľké viacmenej všetky. Veľké projekty, o ktorých môžem povedať, že som ich priniesol ja, teraz ešte len prídu. Ťahúňom bude určite francúzsky Rómeo a Júlia, jeden z najvydarenejších svetových muzikálov, hlavne spevácko-tanečný a dá sa v ňom predpokladať veľké obsadenie. Tiež si veľa sľubujem od Princa a Večernice, myslím, že na to budú chodiť aj deti aj dospelí. Krásne kostýmy, dekorácia, zaujímavé efekty, veľkolepá mágia divadla v najlepšom zmysle slova. Kto má zmysel pre estetiku, atmosféru a tajomno a rád sa dá do toho celého vtiahnuť, môže sa tešiť, bude to pastva pre oči aj balzam na dušu.

O vás sa hovorí, že máte čuch na talenty. Dá sa povedať, že sa práve vo vašom divadle rodí nejaká hviezda, ktorú si okrem vás ešte nikde nevšimli?

To je stopercentne isté. V divadle našli svoj prvý profesionálny domov niekoľkí mladí umelci, o ktorých som presvedčený, že ako členovia nesmierne talentovanej generácie prinesú do divadla novú kvalitu, akú vedia priniesť len mladí ľudia. V kombinácii so skúsenými kolegami a osobnosťami prinesú všetkým divákom odpoveď na ich vernosť Novej scéne.

Čo rád robíte, keď nerobíte?

Som fanatický čitateľ. Môžem čítať hocikde, iba mám jedinú podmienku, ticho. Vždy som si kupoval knihy, ale pred pár rokmi som si kúpil elektronickú knihu a odvtedy čítam ešte oveľa viac. Knihu prečítam za dva dni a v momente otváram ďalšiu. Toto mám v sebe zakódované, mama robila v knižnici a naučila nás čítať. Pamätám sa, že nás bolo päť detí a všetci sme zaspávali s knihou v ruke. Mama alebo otec chodili večer zhasínať, ale čítali sme pod perinou s baterkou. Pri čítaní objavujem v sebe nečakané záujmy. Neznášal som matematiku, ale po prečítaní jej histórie, lebo aj to existuje, som sa do dejín čísiel zamiloval. Ohromne ma baví nachádzať v literatúre nové vedomosti, generáciami nazhromaždené "múdro" a snažím sa absorbovať aspoň mikroskopickú čiastočku zo všetkého čo sa z kníh dozviem. Dáva mi to pokoj a nové istoty, že som sa v živote až tak nepomýlil, že som v živote neublížil nikomu natoľko aby som musel na ramenách niesť bremeno nenávisti. Nachádzam v tom istoty, objavujem vzťahy, potvrdzujem si toleranciu a sumou tohto všetkého je vnútorná harmónia a nadšenie zažiť, vytvoriť nové veci. Som obklopený ľuďmi, ktorí mi rozumejú a spoločne so mnou znášajú výzvy v práci a šťastie v živote. Aj dnes sa cítim ako princ. A prajem to každému.

Zdroj: http://www.rozhovory.sk/2012/11/herec-a-riaditel-divadla-nova-scena-juraj-durdiak-stal-sa-zo-mna-skeptik-a-samotar

 

 

 

Špeciálne predstavenia

SEN NOCI MUZIKÁLOVEJ
TALKSHOW NA PIVEČKO S REŽISÉROM MICHALOM DOMONKOSOM
TALKSHOW NA PIVEČKO S REŽISÉROM MICHALOM DOMONKOSOM

Partneri divadla

S podporou:
Partner DNS:
Mediálni partneri: