Navigácia

Preskočiť na navigáciu

Úvodná stránka

My Newsletter

Banerová upútavka na predstavenia

   Veselá vdova  rasputin  Slahackova  Pi čaj, miláčik!  Mačky  mamma mia  Bajaja    Punk rock  Aj muži majú svoje dni  Boyband  Vyhadzovači  Nová scénička  Čarodejník z krajiny Oz
  • Plagát - MAČKY
  • Plagát - RÓMEO A JÚLIA
  • Plagát - KOZLIATKA A VLK
  • Plagát - BOYBAND
  • Plagát - RASPUTIN
  • Plagát - PUNK ROCK
  • Plagát - ČARODEJNÍK Z KRAJINY OZ
  • Plagát - VESELÁ VDOVA
  • Plagát - MAMMA MIA!
  • Plagát - ŠĽAHAČKOVÁ PRINCEZNÁ
  • Plagát - DOMOV (...kde je ten tvoj?)
  • Plagát - BAJAJA
  • Plagát - AJ MUŽI MAJÚ SVOJE DNI
  • Plagát - VYHADZOVAČI                   štúdio Olympia
  • Plagát - NOVÁ SCÉNIČKA                 štúdio Olympia
  • Plagát - PI ČAJ, MILÁČIK!

M. RADAČOVSKÝ: Viem, že žijem teraz

Zverejnené 12.02.2013

M. RADAČOVSKÝ: Viem, že žijem teraz

27. Január 2013 o 15:15 Napísal tasr

 

Bratislava 27. januára (TASR) - Bol prvým, ktorý prezentoval slovenské tanečné umenie v Európe. Mário Radačovský mal osemnásť, keď sa stal sólistom baletu Slovenského národného divadla (SND). Chcel však viac a šťastena mu priala, od roku 1992 bol sólistom špičkového svetového súboru Netherlands Dance Theatre. Po siedmich rokoch sa sťahuje do Kanady, aby sa stal principal dancer, teda hlavným sólistom súboru Les Grands Ballets Canadiens de Montréal. Napriek úspechu sa vrátil na Slovensko, pohodlný život sólistu vo svete vymenil za domácu náročnú umeleckú tvorbu v rámci finančne podhodnotenej slovenskej kultúry.

Rodák z Partizánskeho, tanečník a choreograf Mário Radačovský (1971) bol v rokoch 2006 až 2010 riaditeľom Baletu SND, v júni 2011 založil Balet Bratislava, v apríli 2012 aj s jeho prispením vznikol Tanečný súbor Novej scény. Tento víkend sa nový súbor úspešne prezentoval premiérou tanečného divadla Queen, alebo príbehy tých, čo chcú žiť naveky.

Budúci týždeň už cestuje do Prahy na Akadémiu múzických umení, kde študuje choreografiu a potom do Brna, kde v Národnom divadle pripravuje choreografiu baletu Osudové lásky, čo bude inscenácia zložená z troch baletov. A práve na Čajkovského Osudové lásky stavia choreografiu. Napriek veľkej vyťaženosti si našiel medzi generálkami novej inscenácie čas na exkluzívny rozhovor pre TASR.

-Bolo vám dané do vienka tancovanie už pri narodení?-Mamina najmladšia sestra videla vo mne niečo - chlapca, ktorý sa možno trocha vymyká z obyčajnosti, pretože sa rád predvádza a často tancuje pred rodinou. Chodil som na Ľudovú školu umenia v Partizánskom k profesorke klasického tanca, pani Harantovej. Teta Gabika videla v Slovenke vypísaný konkurz na tanečníkov do vtedy ešte Hudobnej a tanečnej školy Evy Jaczovej (teraz Tanečné konzervatórium). Prišli sme z Partizánskeho do Bratislavy v podstate na výlet, ktorý mi ale zmenil celý život.

-Každý chalan má sen o tom, čím by chcel byť. Chceli ste byť tanečníkom? Nechceli ste byť napríklad futbalistom, lekárom alebo pilotom?-Chcel som byť pilotom, v podstate sa mi to aj čiastočne splnilo. Vďaka tanečnej kariére som preletel celý svet. Nalietal som sa až-až a v podstate to milujem. Jeden kamarát v Kanade na moje 30. narodeniny mi dovolil v Calgary chvíľu pilotovať malé lietadlo, samozrejme, pod jeho dozorom.

-Cesta muzikanta obyčajne začínala tým, že dostal prvú gitaru, ale čo dostal "baleťák"? Prvé piškóty (špeciálna obuv pre baletných umelcov)?-Nie, (smiech). Môj darček bolo pre mňa prísť do Bratislavy z malého mestečka, žiť pre mňa v obrovskom meste na tú dobu. Bratislava z môjho pohľadu bola ako New York, trolejbusy, električky, harmonikové autobusy, ísť na letisko a vidieť prúdové lietadlá, keď som predtým poznal iba čmeliaka, to všetko bol pre mňa najväčší darček. Neskôr som pochopil, že Bratislava je maličká, ale v tej dobe to bolo niečo obrovské.

-Vyštudovali ste Tanečné konzervatórium, splnilo štúdium vaše predstavy?-Prechod do Bratislavy a žiť v internáte, to bola taká trocha osemročná vojna - disciplína, budíčky, večierky, presné nástupy, odchody a príchody, poriadok v skrinkách. Ale čokoľvek človek robí v živote, bez sebadisciplíny to nejde a v tanci zvlášť. Na druhej strane to bolo dobré, jednak sa naučíte poriadku a hlavne sa viete ľahšie o seba postarať. Napriek odlúčeniu od rodiny a pretrhnutým kamarátstvam. Mám pocit, že každý máme vytýčenú nejakú cestu, po ktorej ideme. Náhody podľa mňa nie sú.

-Kedy ste odišli z Partizánskeho?-Nemal som ešte desať. Bol som najmladší v ročníku. Nemal som ešte osemnásť, keď som nastupoval do divadla. A po dvoch mesiacoch som sa stal sólistom baletu. To som mal akurát osemnásť.

-Zo školy rovno do SND, to sa nepodarilo každému.-Mal som šťastie. Môžete mať aj talent, ale musíte čakať na ten svoj čas. Ja som ten, čo šťastie mal. Keď som prišiel do SND, končila jedna veľká generácia tanečníkov typu Juraja Plavníka, Mikiho Vojteka, už boli na konci svojej kariéry. Vlastne sa hľadali ich noví nástupcovia, ktorí budú postupne vychovávaní do týchto pozícií. Takže som mal šťastie, že to tak prišlo. Prišiel som v tom pravom momente do SND, niektorí tam boli možno aj päť - šesť rokov, kým sa stali sólistami. Proste človek musí vedieť, musí mať potenciál, ale musí mať aj šťastie prísť v pravom okamihu na pravé miesto.

-Vaša tanečná "story" postupovala rýchlo, popri SND účinkovanie v Prahe a Brne.-Chcel som ísť ďalej. Mal som možnosť už počas tancovania v Bratislave chodiť na hosťovanie do Prahy, do Národného divadla. Potom som ešte pol roka tancoval v Brne. Na konci 80. rokov fungoval prvý Balet Bratislava, čo bola skupina tanečníkov - Nora Galovičová, Juraj Šiška, Igor Holováč, Petra Slováková, Lia Pecháňová a ďalší, ktorí sme tancovali vo svojom voľnom čase a robili sme svoje veci. Keď sme pozerali videá z predstavení, videl som aj niekoľko krásnych choreografií pána Kyliána či Matsa Eka. Keď som to videl, povedal som si, toto by som chcel robiť. Som klasik, milujem klasiku a nedám na ňu dopustiť.

-Po troch "domácich" rokoch ste už cestovali do krajiny tulipánov.-Mal som šťastie v nešťastí. Reprezentoval som v roku 1990 Československo na svetovej súťaži s Dáriou Klimentovou v Japonsku. Išli sme tam na týždeň a ostali sme tam mesiac a pol, lebo sme prešli až do finále. Skončili sme na šiestom mieste na svete z 54 párov. Takže sme potom boli aj na galapredstavení v Tokiu a ďalších mestách. Keď som sa vrátil, zmeškal som konkurz ku Kyliánovi do Netherlands Dance Theatre (NDT). Napísal som im, prečo som zmeškal. Keď som hosťoval v Prahe, pripravovala sa premiéra baletu Poľná omša, bola tam aj Roslyn Anderson (choreografka NDT). Prvý deň si ma pozrela, popoludní so mnou robila a večer mi oznámila - to mi ešte prekladali pražskí kolegovia, lebo som ešte nerozumel tak dobre anglicky - že letím do Holandska. Nabralo to rýchly spád, o tri dni som letel do Holandska na celý týždeň. Keď som sa vrátil, tak som už mal holandský kontrakt. Takže taká príjemná šoková terapia.

-Holandsko je známe voľným prístupom k viacerým veciam, skúsili ste napríklad "trávu"?-(smiech). Mám rád koláče, moja stará mama totiž piekla úžasné čokoládové koláče. Stalo sa raz na jednej párty, že som zjedol pár koláčov a všetci tak pokyvkávali hlavami - že ten je dobrý. Niečo v tom bolo, chvíľu nato som sa vraj smial asi tri hodiny a potom som zaspal, už si nepamätám. Nie som fajčiar, raz v kaviarni sa ku mne dostal aj joint. Ale neboli to tvrdé drogy, vždy som sa drogám vyhýbal. Aj v Kanade je marihuana povolená, pretože má aj liečivé účinky.

-Ako dnes vnímate svoje pôsobenie v Holandsku?-Jedno z najkrajších období. Samozrejme, myslím, že obdobie, kde som sa najviac naučil a najviac vyformoval ako tanečník. Keď som tam prišiel, mal som dvadsať, ako prvý Východo- a Stredoeurópan. V tej ich histórii tam nebol predo mnou nik z Československa, Poľska či z východného bloku. Spoznal som úplne všetkých, v podstate dodnes z toho žijem, čo sa týka kontaktov, choreografov typu Hansa van Manena, Williama Forsytha, Nacha Duata, Ohad Naharina, Paula Lightfoota, a samozrejme, Jiříja Kyliána. Hlavne v tom čase to bola akoby končiaca zlatá éra NDT. Keď som v roku 1999 odchádzal, tak Kylián končil ako šéf. To bolo vrcholné obdobie tohto súboru, aj z pohľadu ekonomického. Tie 90. roky boli skutočne nádherné. Tancovali sme po celom svete, od parížskej opery cez Sydney, Melbourne, New York, Buenos Aires. Pritom jedno turné trvalo pol druha mesiaca. Mali sme desať premiér do roka, 25 predstavení mesačne. To už dnes nefunguje nikde, ani tam. Opäť som mal šťastie, že som tam prišiel v tom správnom momente.

-S holandským pobytom je spojené aj vaše ochorenie.-V Holandsku som mal skvelý život. Ale choroba, ktorá ma tam postihla v roku 1998, ma nútila odísť. Potreboval som mentálne zmeniť krajinu. Akokoľvek som sa rýchlo vrátil do tanečného divadla, všade som videl nemocnice. Potreboval som naozaj zmeniť prostredie, aby som si vyčistil hlavu. Predsa len rakovina, ktorá ma postihla, celé to sedemmesačné obdobie bolo veľmi ťažké. Myslím, že Holandsko mi zachránilo život. Preto mám aj holandské občianstvo. Som Holanďanom veľmi vďačný za mnohé veci, ale predovšetkým za absolútne geniálne fungujúce zdravotníctvo. Zrejme mi pomohlo aj to, že som bol členom tohto prestížneho svetového súboru, pretože kráľovná Beatrix má nad ním záštitu.

-Po vyliečení ste asi museli prehodnotiť viaceré veci.-Áno, po tej chorobe som mnohé veci prehodnotil sám v sebe. Niektoré už nemajú takú dôležitosť ako predtým. Bola to drastická skúsenosť, ktorú neprajem ani najhoršiemu človeku, ktorý by mi ublížil. Poučil som sa z toho, dostal som druhú šancu a snažím sa ju nepokaziť. Určite ma to poznačilo, ale aj veľa pozitívneho som si zobral z toho obdobia. Všetko dnes vnímam úplne inak. Pojem a hodnota času sa pre mňa rovnako veľmi zmenila. Preto som odišiel do Kanady, chcel som tancovať, však bol to jeden z mojich snov, ale bál som sa. Po chorobe som sa prestal báť. Viem, že žijem teraz. Neviem, čo bude zajtra, čiže od tej doby sa snažím žiť dnes.

-Od roku 1999 bol miestom vášho pobytu kanadský Monreal.- Áno, bol som v súbore prvý tanečník - principal dancer Les Grands Ballets Canadiens de Montréal. Podarilo sa mi to ako druhému Slovákovi preniknúť do takého súboru na americkom kontinente. Prvý bol Tomáš Šrámek zo SĽUK-u, myslím že emigroval v roku 1969. Viem, že keď som prišiel do Kanady, myslel som si, že som prvým. Ale povedali mi, no, no, my už poznáme Slováka v National Ballet Theatre v Toronte. Aj sme sa spoznali, niekoľkokrát sme sa stretli, keď som prišiel do Toronta tancovať. Bolo skvelé porozprávať sa s niekým po slovensky.

-Aký bol prvý dotyk s Kanadou, predsa len nová krajina.-Do Montrealu som priletel z New Yorku. V New Yorku sme totiž končili turné s NDT a bolo to s nimi moje posledné vystúpenie, lebo ďalší deň už som začínal v Montreale. Priletel som asi o jednej v noci a taxikár na letisku mi povedal, že mám zvláštny akcent v mojej angličtine. Vy ste nejaký Východoeurópan, povedal mi. Áno, som zo Slovenska. A on hneď reagoval, á Stastny. Bratia Šťastní tam boli veľmi dobre známi, hrali v Quebecu a Slovensku urobili veľké meno.

-Ako sa pozeráte na pôsobenie v Kanade?-To je ďalšia vec, ktorá mi pomohla. K tomu, čo som sa naučil v Holandsku, som sa v Kanade vrátil aj ku klasike, pretože tam sa robila aj klasika typu Luskáčik či Labutie jazero. Prvýkrát som v živote tancoval Balanchina, do tej doby som o ňom iba počul. Takže som mal možnosť privoňať k tomu, čo zdobí klasiku amerického kontinentu. Robia ju trocha inak ako my, Európania, čiže zase pre mňa niečo nové. A opäť nové skúsenosti s choreografmi Christopherom Wheeldonom či Stijnom Celisom. Aj divadlá fungujú inak v Európe a inak v Amerike. Napríklad majú oveľa menej času na javisku. Čo je u nás týždeň aj viac, to sú u nich dva - tri dni. Po malom Holandsku veľká Kanada. A cestovali sme po severnej aj južnej Amerike.

-Chodili ste v Montreali na hokej?-Chodil, bol som fanúšikom Montealu Canadiens, veľmi veľa peňazí som minul na lístky. Bolo obdobie, keď hrali veľmi zle, tak lístky boli lacné. Keď naopak hrali veľmi dobre, tak boli drahé. Keď sme cestovali po Spojených štátoch a Kanade, tak sme šli za nimi, ak hrali tam, kde sme práve účinkovali. Dokonca raz v Ottawe som aj v noci zablúdil pre Montreal Canadiens. Nastúpil som na nesprávny autobus, ktorý ma odviezol úplne niekam inam, pritom na druhý deň som tancoval. Bol som veľký fanúšik hokeja.

-V Montreali ste boli spoluzakladateľom galavečera na pomoc ľuďom trpiacim rakovinou.-Ešte počas môjho pôsobenia v Montreali sme vytvorili galavečer proti rakovine. Kapitán Canadiens Saku Koivu mal tiež rakovinu, z ktorej sa vyliečil. Spojili sme sa s jeho nadáciou a vytvorili jeden spoločný večer. Chceli sme s naším súborom tiež prispieť, vytancovali sme 25 tisíc dolárov, jeho nadácia vyzbierala sedem miliónov a kúpil sa prístroj pre nemocnicu. Od tej doby sú aj choreografické workshopy v Montreali venované na výskum rakoviny. Na to som hrdý, aj som v rámci galavečera dostal od neho dres s kapitánskym céčkom a podpisom.

-Možno je Európanovi bližšie Holandsko ako Kanada. Nelákalo vás to späť do krajiny tulipánov?-Po prekonaní ochorenia som si potreboval upraviť mnoho vecí. A to sa udialo práve v Kanade. Veľa vecí sa zmenilo v mojom živote, aj súkromnom. Aj som sa chcel vrátiť, prišiel som do Holandska, aj som si šiel zacvičiť, ale už to bolo iné. A dopredu som ísť chcel.

-V roku 2006 ste sa vrátili na Slovensko, už sa vám nepáčilo vo svete?-Silvia Hroncová je toho príčinou. Keby nie jej, tak by som mal ešte dnes skvelý život v zahraničí. Vrátil som sa na Slovensko, Silvia Hroncová ma oslovila, aby som prišiel do Slovenského národného divadla do pozície riaditeľa baletu, bolo to v roku 2006. Myslel som si najprv, že si zo mňa niekto robí srandu, mal som totiž zákaz vstupu do divadla. Pre odchod do Holandska. Aj ma napadlo, či to nebude náhodou nejaká skrytá kamera. Bola to však skutočnosť, dali sme si večeru, porozprávali sa a mňa veľmi zaujalo to, čo chcela s divadlom robiť.

-Časté zmeny vo vedení SND postihli aj vás. Čo dnes ?-Dodnes to beriem tak, keď ma SND osloví, tak to prijmem. Pre mňa stále platí, že ľudia, i ľudia, ktorí viedli národné divadlo, s ktorými mám aj ja osobné problémy, nie sú pre mňa národným divadlom. Národné divadlo je pre mňa idea, ktorú si veľmi vážim. Preto, keď budú chcieť, aby som pre tú inštitúciu robil, tak robiť budem. Mám úctu k tomuto divadlu, dalo mi moju kariéru, dalo mi rozbeh. Však sme aj otvárali nové divadlo a povedzme si, komu sa podarí dožiť, že otvára nové národné divadlo? To ide do histórie. So Silviou Hroncovou sme sa vedeli aj pohádať, ale rešpektovali sme sa. Čo je však hlavné, vytvorila mi podmienky a možnosť pracovať naplno.

-V SND ste vytvorili pozoruhodný projekt Everest, ktorý mal premiéru v novembri 2009.-Paradoxom je to, že to predstavenie bolo stále navštevované, dokonca aj keď som bol už vyhodený. Prečo ho vyradili tak skoro, musí odpovedať niekto iný. Možno sa toho raz dožijem. Ale nezavrel som za sebou dvere.

-Ako sa pozeráte na štvorročné pôsobenie v funkcii šéfa Baletu SND?-Ja to beriem zase ako skvelú vec. Veľmi veľa mi to dalo, teším sa, že nám to išlo. Dodnes stretávam ľudí, kolegov z divadla, ktorí chcú, aby som sa tam vrátil, aby sme opäť robili to, čo sme robili. Dokonca od rodičov detí, čiže veľmi veľa pozitívneho. Beriem to tak, že to malo tak byť. A ak má nastať opäť ten čas, aby som sa do SND mal vrátiť, tak sa tam vrátim.

-Môžete vysvetliť mne ako negramotnému tanečníkovi, čo je to Pas de deux?-Je to z francúzštiny a znamená to tanec pre dvoch. Má svoju skladbu v rámci klasického repertoáru. Skladá sa z niekoľkých krokov pre dvoch, muža so ženou, keď dokončia adagio, každý sa môže predviesť vo svojich variáciách, obyčajne prvá je mužská, druhá ženská. Finále je ešte coda, kde obidvaja sa ešte predvádzajú v rámci techniky. Sú to teda štyri časti, väčšinou trvajúce päť až osem minút. Je to obyčajne to najlepšie, čo v klasickom balete vidíme večer, obyčajne sa Paux de deux v inscenácii objavuje v strede dejstva alebo pri veľmi dôležitej situácii, obyčajne sú to hlavní protagonisti, ktorí to tancujú. Ukazuje sa ich herecká vyspelosť, technická zrelosť, umeleckosť.

-Aká je životnosť tanečníka, sólistu baletu? Tým nechcem porovnávať odchod zo scény takých hviezd, akou bola napríklad ruská primabalerína Maja Plisecká.-To je relatívne, ale príroda nepustí, je dôležité, pokiaľ je človek mladý, aby až do konca kariéry neklamal sám seba. Ten účet však príde. Ja som skončil po premiére baletu Štyri ročné obdobia. V sedemnástich som začal a v tridsiatich ôsmich skončil. Divákov netreba klamať, nezaslúžia si to. Na sále ešte cvičím s nimi, aj spolu trénujeme. Aj učím, teraz som dostal ponuku na Kráľovskú akadémiu do Haagu učiť na tri týždne, pôjdem tam. Miloval som byť na javisku, zažil som všetko, čo som chcel zažiť.

-To, že ste to robili dobre, potvrdili aj niektorí členovia Baletu SND, ktorí za vami odišli do novovznikajúceho Baletu Bratislava.-Áno, do najbláznivejšej veci v mojom živote. Preto dávam poklonu tým deviatim tanečníkom, že šli za ideou, ktorú som mal. Bolo to akoby najhlúpejšie rozhodnutie môjho života urobiť to na Slovensku, pretože táto krajina nie je na to stavaná v tejto chvíli. Na druhej strane, to bolo jedno z najkrajších a najlepších rozhodnutí.

-Sú títo tanečníci pri vás aj v Tanečnom súbore Novej scény?-Keby nebolo riaditeľa Novej scény Juraja Durdiaka, tak my by sme už neboli a nebol by ani projekt Queen. Mal som ideu Baletu Bratislava, dal som aj vlastné financie do toho. Má to svoj úspech, ale relatívny. Nedá sa to robiť, pokiaľ nie sú podporné mechanizmy, je to skôr či neskôr odsúdené na zánik. Obdivujem aj mojich ostatných kolegov, ktorí to tu na Slovensku robia už 20 rokov. Napríklad Stanka Vlčeková, Šárka Ondrišová, ktoré sa snažia v tomto mikro priestore niečo vytvoriť. Stále tvoria, stále bojujú, je obdivuhodné, čo dokázali. My sme boli na pokraji toho, že už nebudeme. Prišiel Juraj Durdiak, prišiel s tým, že chce mať na Novej scéne dobrý súbor, ktorého súčasťou je aj Tanečný súbor. Dúfam, že Queen je nový štart niečoho, čo bude dlhotrvajúce, čo nastaví kvalitu a latku vyššie, ako bola doteraz v rámci tanca na Novej scéne.

-Prečo práve Queen? Prečo nie napríklad Rolling Stones?-Chceli sme prvý projekt s týmto súborom urobiť tak, aby sa vyložene hodil k Novej scéne. Rozmýšľali sme o tituloch aj s Mirkou Kovářovou, došlo na Queen, aj keď sme mali i ďalšie tituly. Queen je perfektná téma na tento dom, stavili sme na spoluprácu s Lacom Lučeničom, je to totiž multižánrové a multivizuálne dielo.

-Queen alebo jej líder Freddie Mercury?-Osoba Freddieho Mercuryho ma fascinuje. Vždy ma fascinovali ľudia, akým bol napríklad Amadeo Modigliani. Určitým spôsobom aj kontroverzní v rámci svoje doby, Warhol, Mozart, Bach, Picasso, každý vo svojom období bol výnimočný a posúvali dobu dopredu. Nielenže mali svoj štýl, ale dokázali ho aj presadiť. Pritom tá ich cesta vôbec nebola ľahká. Aj Freddie, o ktorom som sa pri tomto predstavení veľa naučil, nemal na ružiach ustlané. Sám som nechcel vždy robiť to, čo robia všetci.

-V súvislosti s Mercurym sa často hovorilo aj o jeho sexualite. Aj to ste pojali v inscenácii?-Objaví sa to na scéne, ale nechceli sme, aby to bolo dôležitým prvkom. Mám rád, keď sa veci berú v kontexte a dúfam, že ľudia budú chvíľu po predstavení rozmýšľať, čo vlastne videli. Ľahko povedať, bol homosexuál či bisexuál, nik sa však nezaoberá tým, čo tomu predchádzalo. Neskutočné napätie, ktoré ten človek denne zažíval, keď vyšiel vo Wembley na koncertné pódium pred stotisícový dav. To musel byť neskutočný pretlak, ktorý potom nejakým spôsobom ventiloval. Najľahšie je niekoho odsúdiť. Dnes ľudia riešia homosexualitu a hlavne v tanečnom umení, pritom je to na svete už tisícky rokov. Pre mňa bol Freddie v prvom rade mimoriadny človek, ktorý v hudbe dokázal dosiahnuť k oblakom.

-Na chvíľu ste sa objavili aj ako kandidát do politiky v strane 99%.-Bolo to tak. Stretol som sa s Ivanom Weissom aj s ľuďmi a mnohé veci sa mi páčili. Nehanbím sa zato. Myslím, že zase som sa veľa naučil. Mnohým veciam som uveril, spoznal som veľmi veľa zaujímavých ľudí. Druhá stránka veci bola to, že som precestoval veľa Slovenska. Bol som v kútoch, kde som v živote nebol a za normálnych okolností ani nešiel. Videl som, že o čom všetkom ľudia rozprávajú. Či sa im to hnutie páči alebo nepáči. Nakoniec to dopadlo tak, ako dopadlo, a za seba môžem povedať, že neľutujem nič, čo som urobil, dokonca to nebolo ani nejakou osobnou chybou. Je to za nami, bral som to tak, že stane sa, čo sa má stať.

-Keby to bolo vyšlo, odišli by ste od umenia do politiky?-Nie, nikdy som nechcel odísť do politiky, chcel by som pracovať na určitých zmenách, lebo si myslím, že je veľmi ľahko kritizovať, ale oveľa ťažšie ponúkať zmeny a riešenia. Chcel som ponúknuť napríklad legislatívne zmeny, ktoré by mohli pomôcť tejto krajine v rámci kultúry. Napríklad systém financovania kultúry v Kanade, ktorý je jeden z najlepších na svete. Život ide ďalej, sú dôležitejšie veci ako Radačovský sediaci v parlamente.

-V médiách sa objavila správa, že máte podlžnosti voči Sociálnej poisťovni. Patrí to už minulosti?-Nedlžím nič, všetko bolo k 1. decembru vyrovnané, dokonca aj penále nejakých 900 eur za oneskorené platby.

-A ostalo vám niečo z peňazí, ktoré ste si zarobili vonku?-Nezostalo. Zobral som si úver na dom, ktorý si staviam, a z toho som financoval aj Balet Bratislava. Keby sme boli dostali tie peniaze, ktoré sme mali sľúbené, tak sme ešte v pluse.

-Ako trávite voľný čas, ak ho máte?- Veľmi nemám, teraz musím zachraňovať školu. Som v druhom ročníku pražskej Hudobnej akadémie múzických umení, na odbore choreografia, mojím hlavným profesorom je pán docent Daniel Vízner, bývalý choreograf. Snažím sa učiť, ale v mojich rokoch sa už učí ťažšie. Okrem toho idem do Brna, kde pripravujem premiéru, potom bude na Novej scéne premiéra muzikálu Mata Hari, v Amerike robia môjho Rómea. Budem sa snažiť všetko postíhať, ale nesťažujem sa.

-Želanie do najbližších dní?-Nech sme zdraví. Zdravie a trocha šťastia, keď človek má, to je najdôležitejšie. Prajem to všetkým.

-Máte svoje životné krédo, podľa ktorého sa riadite?-Mám, je ich viac. Jedno z nich znie: Vaše svedomie je mierou úprimnosti vášho sebectva.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

 

Špeciálne predstavenia

TALKSHOW NA PIVEČKO S REŽISÉROM MICHALOM DOMONKOSOM
HRNČIARSKY BÁL
SPOJENÍ SK/CZ
SEN NOCI MUZIKÁLOVEJ
SILVESTER- MAMMA MIA!
CIGÁNKA

Partneri divadla

S podporou:
Partner DNS:
Mediálni partneri: