Navigácia

Preskočiť na navigáciu

Úvodná stránka

My Newsletter

Banerová upútavka na predstavenia

 Veselá vdova  Slahackova  Pi čaj, miláčik!  Mačky  mamma mia  Bajaja    Punk rock  Aj muži majú svoje dni  Boyband  Ako zbaliť babu  Vyhadzovači  Nová scénička  Sluha dvoch šéfov  Čarodejník z krajiny Oz
  • Plagát - AKO ZBALIŤ BABU               štúdio Olympia
  • Plagát - RÓMEO A JÚLIA
  • Plagát - SEN NOCI MUZIKÁLOVEJ
  • Plagát - MAMMA MIA!
  • Plagát - MADAME DE POMPADOUR
  • Plagát - BAJAJA
  • Plagát - VYHADZOVAČI                   štúdio Olympia
  • Plagát - PI ČAJ, MILÁČIK!
  • Plagát - ŠĽAHAČKOVÁ PRINCEZNÁ
  • Plagát - PUNK ROCK
  • Plagát - VESELÁ VDOVA
  • Plagát - AJ MUŽI MAJÚ SVOJE DNI
  • Plagát - BOYBAND
  • Plagát - ČARODEJNÍK Z KRAJINY OZ
  • Plagát - NOVÁ SCÉNIČKA                 štúdio Olympia
  • Plagát - MAČKY

Otvorený rozhovor s Radačovským: O drogách a kandidatúre v strane 99 %

Zverejnené 01.02.2013

Otvorený rozhovor s Radačovským: O drogách a kandidatúre v strane 99 %

27. 01. 2013  18:00 - Ako prvý prezentoval slovenské tanečné umenie v Európe. Keď mal 18, stal sa sólistom baletu.

Balet je chlebom i radosťou Mária Radačovského.
Autor: Život

Chcel však viac a šťastena mu priala, od roku 1992 bol sólistom špičkového svetového súboru Netherlands Dance Theatre. Po siedmich rokoch sa sťahuje do Kanady, aby sa stal principal dancer, teda hlavným sólistom súboru Les Grands Ballets Canadiens de Montréal. Napriek úspechu sa vrátil na Slovensko, pohodlný život sólistu vo svete vymenil za domácu náročnú umeleckú tvorbu v rámci finančne podhodnotenej slovenskej kultúry.

Rodák z Partizánskeho, tanečník a choreograf Mário Radačovský (1971) bol v rokoch 2006 až 2010 riaditeľom Baletu SND, v júni 2011 založil Balet Bratislava, v apríli 2012 aj s jeho prispením vznikol Tanečný súbor Novej scény. Tento víkend sa nový súbor úspešne prezentoval premiérou tanečného divadla Queen, alebo príbehy tých, čo chcú žiť naveky. Napriek veľkej vyťaženosti si našiel medzi generálkami novej inscenácie čas na exkluzívny rozhovor.

Každý chalan má sen o tom, čím by chcel byť. Chceli ste byť tanečníkom? Nechceli ste byť napríklad futbalistom, lekárom alebo pilotom?

Chcel som byť pilotom, v podstate sa mi to aj čiastočne splnilo. Vďaka tanečnej kariére som preletel celý svet. Nalietal som sa až-až a v podstate to milujem. Jeden kamarát v Kanade na moje 30. narodeniny mi dovolil v Calgary chvíľu pilotovať malé lietadlo, samozrejme, pod jeho dozorom.

Cesta muzikanta obyčajne začínala tým, že dostal prvú gitaru, ale čo dostal "baleťák"? Prvé piškóty (špeciálna obuv pre baletných umelcov)?

Nie, (smiech). Môj darček bolo pre mňa prísť do Bratislavy z malého mestečka, žiť pre mňa v obrovskom meste na tú dobu. Bratislava z môjho pohľadu bola ako New York, trolejbusy, električky, harmonikové autobusy, ísť na letisko a vidieť prúdové lietadlá, keď som predtým poznal iba čmeliaka, to všetko bol pre mňa najväčší darček. Neskôr som pochopil, že Bratislava je maličká, ale v tej dobe to bolo niečo obrovské.

Vyštudovali ste Tanečné konzervatórium, splnilo štúdium vaše predstavy?

Prechod do Bratislavy a žiť v internáte, to bola taká trocha osemročná vojna - disciplína, budíčky, večierky, presné nástupy, odchody a príchody, poriadok v skrinkách. Ale čokoľvek človek robí v živote, bez sebadisciplíny to nejde a v tanci zvlášť. Na druhej strane to bolo dobré, jednak sa naučíte poriadku a hlavne sa viete ľahšie o seba postarať. Napriek odlúčeniu od rodiny a pretrhnutým kamarátstvam. Mám pocit, že každý máme vytýčenú nejakú cestu, po ktorej ideme. Náhody podľa mňa nie sú.

Kedy ste odišli z Partizánskeho?

Nemal som ešte desať. Bol som najmladší v ročníku. Nemal som ešte osemnásť, keď som nastupoval do divadla. A po dvoch mesiacoch som sa stal sólistom baletu. To som mal akurát osemnásť.

Zo školy rovno do SND, to sa nepodarilo každému.

Mal som šťastie. Môžete mať aj talent, ale musíte čakať na ten svoj čas. Ja som ten, čo šťastie mal. Keď som prišiel do SND, končila jedna veľká generácia tanečníkov typu Juraja Plavníka, Mikiho Vojteka, už boli na konci svojej kariéry. Vlastne sa hľadali ich noví nástupcovia, ktorí budú postupne vychovávaní do týchto pozícií. Takže som mal šťastie, že to tak prišlo. Prišiel som v tom pravom momente do SND, niektorí tam boli možno aj päť – šesť rokov, kým sa stali sólistami. Proste človek musí vedieť, musí mať potenciál, ale musí mať aj šťastie prísť v pravom okamihu na pravé miesto.

Vaša tanečná "story" postupovala rýchlo, popri SND účinkovanie v Prahe a Brne.

Chcel som ísť ďalej. Mal som možnosť už počas tancovania v Bratislave chodiť na hosťovanie do Prahy, do Národného divadla. Potom som ešte pol roka tancoval v Brne. Na konci 80. rokov fungoval prvý Balet Bratislava, čo bola skupina tanečníkov - Nora Galovičová, Juraj Šiška, Igor Holováč, Petra Slováková, Lia Pecháňová a ďalší, ktorí sme tancovali vo svojom voľnom čase a robili sme svoje veci. Keď sme pozerali videá z predstavení, videl som aj niekoľko krásnych choreografií pána Kyliána či Matsa Eka. Keď som to videl, povedal som si, toto by som chcel robiť. Som klasik, milujem klasiku a nedám na ňu dopustiť.

Po troch "domácich" rokoch ste už cestovali do krajiny tulipánov.

Mal som šťastie v nešťastí. Reprezentoval som v roku 1990 Československo na svetovej súťaži s Dáriou Klimentovou v Japonsku. Išli sme tam na týždeň a ostali sme tam mesiac a pol, lebo sme prešli až do finále. Skončili sme na šiestom mieste na svete z 54 párov. Takže sme potom boli aj na galapredstavení v Tokiu a ďalších mestách. Keď som sa vrátil, zmeškal som konkurz ku Kyliánovi do Netherlands Dance Theatre (NDT). Napísal som im, prečo som zmeškal. Keď som hosťoval v Prahe, pripravovala sa premiéra baletu Poľná omša, bola tam aj Roslyn Anderson (choreografka NDT). Prvý deň si ma pozrela, popoludní so mnou robila a večer mi oznámila – to mi ešte prekladali pražskí kolegovia, lebo som ešte nerozumel tak dobre anglicky – že letím do Holandska. Nabralo to rýchly spád, o tri dni som letel do Holandska na celý týždeň. Keď som sa vrátil, tak som už mal holandský kontrakt. Takže taká príjemná šoková terapia.

Holandsko je známe voľným prístupom k viacerým veciam, skúsili ste napríklad "trávu"?

(smiech). Mám rád koláče, moja stará mama totiž piekla úžasné čokoládové koláče. Stalo sa raz na jednej párty, že som zjedol pár koláčov a všetci tak pokyvkávali hlavami – že ten je dobrý. Niečo v tom bolo, chvíľu nato som sa vraj smial asi tri hodiny a potom som zaspal, už si nepamätám. Nie som fajčiar, raz v kaviarni sa ku mne dostal aj joint. Ale neboli to tvrdé drogy, vždy som sa drogám vyhýbal. Aj v Kanade je marihuana povolená, pretože má aj liečivé účinky.

Ako dnes vnímate svoje pôsobenie v Holandsku?

Jedno z najkrajších období. Samozrejme, myslím, že obdobie, kde som sa najviac naučil a najviac vyformoval ako tanečník. Keď som tam prišiel, mal som dvadsať, ako prvý Východo- a Stredoeurópan. V tej ich histórii tam nebol predo mnou nik z Československa, Poľska či z východného bloku. Spoznal som úplne všetkých, v podstate dodnes z toho žijem, čo sa týka kontaktov, choreografov typu Hansa van Manena, Williama Forsytha, Nacha Duata, Ohad Naharina, Paula Lightfoota, a samozrejme, Jiříja Kyliána.

S holandským pobytom je spojené aj vaše ochorenie.

V Holandsku som mal skvelý život. Ale choroba, ktorá ma tam postihla v roku 1998, ma nútila odísť. Potreboval som mentálne zmeniť krajinu. Akokoľvek som sa rýchlo vrátil do tanečného divadla, všade som videl nemocnice. Potreboval som naozaj zmeniť prostredie, aby som si vyčistil hlavu. Predsa len rakovina, ktorá ma postihla, celé to sedemmesačné obdobie bolo veľmi ťažké. Myslím, že Holandsko mi zachránilo život. Preto mám aj holandské občianstvo. Som Holanďanom veľmi vďačný za mnohé veci, ale predovšetkým za absolútne geniálne fungujúce zdravotníctvo. Zrejme mi pomohlo aj to, že som bol členom tohto prestížneho svetového súboru, pretože kráľovná Beatrix má nad ním záštitu.

Po vyliečení ste asi museli prehodnotiť viaceré veci.

Áno, po tej chorobe som mnohé veci prehodnotil sám v sebe. Niektoré už nemajú takú dôležitosť ako predtým. Bola to drastická skúsenosť, ktorú neprajem ani najhoršiemu človeku, ktorý by mi ublížil. Poučil som sa z toho, dostal som druhú šancu a snažím sa ju nepokaziť. Určite ma to poznačilo, ale aj veľa pozitívneho som si zobral z toho obdobia. Všetko dnes vnímam úplne inak. Pojem a hodnota času sa pre mňa rovnako veľmi zmenila. Preto som odišiel do Kanady, chcel som tancovať, však bol to jeden z mojich snov, ale bál som sa. Po chorobe som sa prestal báť. Viem, že žijem teraz. Neviem, čo bude zajtra, čiže od tej doby sa snažím žiť dnes.

Mário Radačovský počas online rozhovoru pre Čas.skAutor: Róbert Baumgartner, Nový Čas

V roku 2006 ste sa vrátili na Slovensko, už sa vám nepáčilo vo svete?

Silvia Hroncová je toho príčinou. Keby nie jej, tak by som mal ešte dnes skvelý život v zahraničí. Vrátil som sa na Slovensko, Silvia Hroncová ma oslovila, aby som prišiel do Slovenského národného divadla do pozície riaditeľa baletu, bolo to v roku 2006. Myslel som si najprv, že si zo mňa niekto robí srandu, mal som totiž zákaz vstupu do divadla. Pre odchod do Holandska. Aj ma napadlo, či to nebude náhodou nejaká skrytá kamera. Bola to však skutočnosť, dali sme si večeru, porozprávali sa a mňa veľmi zaujalo to, čo chcela s divadlom robiť.

V SND ste vytvorili pozoruhodný projekt Everest, ktorý mal premiéru v novembri 2009.

Paradoxom je to, že to predstavenie bolo stále navštevované, dokonca aj keď som bol už vyhodený. Prečo ho vyradili tak skoro, musí odpovedať niekto iný. Možno sa toho raz dožijem. Ale nezavrel som za sebou dvere.

Aká je životnosť tanečníka, sólistu baletu? Tým nechcem porovnávať odchod zo scény takých hviezd, akou bola napríklad ruská primabalerína Maja Plisecká.

To je relatívne, ale príroda nepustí, je dôležité, pokiaľ je človek mladý, aby až do konca kariéry neklamal sám seba. Ten účet však príde. Ja som skončil po premiére baletu Štyri ročné obdobia. V sedemnástich som začal a v tridsiatich ôsmich skončil. Miloval som byť na javisku, zažil som všetko, čo som chcel zažiť.

Na chvíľu ste sa objavili aj ako kandidát do politiky v strane 99%.

Bolo to tak. Stretol som sa s Ivanom Weissom aj s ľuďmi a mnohé veci sa mi páčili. Nehanbím sa zato. Myslím, že zase som sa veľa naučil. Mnohým veciam som uveril, spoznal som veľmi veľa zaujímavých ľudí. Druhá stránka veci bola to, že som precestoval veľa Slovenska. Bol som v kútoch, kde som v živote nebol a za normálnych okolností ani nešiel. Videl som, že o čom všetkom ľudia rozprávajú. Či sa im to hnutie páči alebo nepáči. Nakoniec to dopadlo tak, ako dopadlo, a za seba môžem povedať, že neľutujem nič, čo som urobil, dokonca to nebolo ani nejakou osobnou chybou. Je to za nami, bral som to tak, že stane sa, čo sa má stať.

Keby to bolo vyšlo, odišli by ste od umenia do politiky?

Nie, nikdy som nechcel odísť do politiky, chcel by som pracovať na určitých zmenách, lebo si myslím, že je veľmi ľahko kritizovať, ale oveľa ťažšie ponúkať zmeny a riešenia.

V médiách sa objavila správa, že máte podlžnosti voči Sociálnej poisťovni. Patrí to už minulosti?

Nedlžím nič, všetko bolo k 1. decembru vyrovnané, dokonca aj penále nejakých 900 eur za oneskorené platby.

Ako trávite voľný čas, ak ho máte?

Veľmi nemám, teraz musím zachraňovať školu. Som v druhom ročníku pražskej Hudobnej akadémie múzických umení, na odbore choreografia, mojím hlavným profesorom je pán docent Daniel Vízner, bývalý choreograf. Snažím sa učiť, ale v mojich rokoch sa už učí ťažšie. Okrem toho idem do Brna, kde pripravujem premiéru, potom bude na Novej scéne premiéra muzikálu Mata Hari, v Amerike robia môjho Rómea. Budem sa snažiť všetko postíhať, ale nesťažujem sa.

Želanie do najbližších dní?

Nech sme zdraví. Zdravie a trocha šťastia, keď človek má, to je najdôležitejšie. Prajem to všetkým.

Máte svoje životné krédo, podľa ktorého sa riadite?

Mám, je ich viac. Jedno z nich znie: Vaše svedomie je mierou úprimnosti vášho sebectva.

 

 

Špeciálne predstavenia

SEN NOCI MUZIKÁLOVEJ
CYRANO Z PREDMESTIA
KOZLIATKA A VLK
BOYBAND PÁRTY
PREKLIATIE

Partneri divadla

S podporou:
Partner DNS:
Mediálni partneri: