Navigácia

Preskočiť na navigáciu

Úvodná stránka

My Newsletter

Banerová upútavka na predstavenia

 rasputin  Veselá vdova  Slahackova  Pi čaj, miláčik!  Mačky  mamma mia  Bajaja    Punk rock  Aj muži majú svoje dni  Boyband  Vyhadzovači  Nová scénička  Čarodejník z krajiny Oz
  • Plagát - KOZLIATKA A VLK
  • Plagát - PUNK ROCK
  • Plagát - ŠĽAHAČKOVÁ PRINCEZNÁ
  • Plagát - BAJAJA
  • Plagát - RÓMEO A JÚLIA
  • Plagát - VESELÁ VDOVA
  • Plagát - NOVÁ SCÉNIČKA                 štúdio Olympia
  • Plagát - BOYBAND
  • Plagát - RASPUTIN
  • Plagát - AJ MUŽI MAJÚ SVOJE DNI
  • Plagát - ČARODEJNÍK Z KRAJINY OZ
  • Plagát - MAMMA MIA!
  • Plagát - PI ČAJ, MILÁČIK!
  • Plagát - MAČKY

Romana Dang Van nielen o muzikáli "Rómeo a Júlia"

Zverejnené 15.03.2013

http://magazin.atlas.sk/spektrum/romana-dang-vanova-zijem-svoj-sen-rozhovor/809877.html

 

 

Romana Dang Vanová: Žijem svoj sen! (ROZHOVOR)

15.3.2013 | Spektrum

Mladá, exoticky pekná a multižánrovo talentovaná slečna vám s prehľadom zaspieva shakespearovské verše aj odtancuje hip-hopové figúry. Pred šiestimi rokmi sa Romana Dang Vanová (21) zmedializovala vďaka televíznej šou Bailando, čo nebol len pubertálny úlet, ale odrazový mostík k splneniu sna o hereckej kariére. Dnes už má za sebou niekoľko odohraných úloh na javisku bratislavskej Novej scény, a na tú najväčšiu sa práve chystá. Vraj sa nevie dočkať, kedy začne trémovať pred premiérou muzikálu Rómeo a Júlia. Režisér Ján Ďurovčík si ju do tejto inscenácie vybral ako jednu z trojice Júlií.

Ešte kým začneme, patrilo by sa uviesť na pravú mieru, ako sa vlastne voláš. Niekde sa o tebe píše ako o Romane Dang Van, inde ako o Romane Dang Vanovej. Tak ako?
Na občianskom mám Dang Vanová, ale všade si píšem Dang Van. Viac sa mi to páči, znie to umeleckejšie. A krajšie.

Ľudia si ťa možno budú pamätať ako tanečnú partnerku Laciho Strikea v televíznej šou Bailando, ale svoj TV debut si si vlastne odbila oveľa skôr. Vystupovaním v Hviezdičke, v Kakaoslávikoch... Cítila si sa v mediálnom svete ako ryba vo vode už vtedy?
Vtedy som to vôbec tak nevnímala, skôr som to brala ako srandu. Od malička som však bola vedená k tancu, spevu, javisku, k vystupovaniu pred verejnosťou, aby zo mňa niečo bolo... Viac som si to uvedomila od asi pätnástich rokov, to už som vedela, že je to niečo, čomu sa chcem vážne venovať.

Hovoríš o vedení doma. Máš v rodine niekoho umelecky strihnutého?
Mám. Mamina spievala, keď bola malá, ocko hrával na gitare, keď bol mladý. Starý otec bol spevák, aj môj ujo...

Mala si len pätnásť, keď si vtancovala do Bailanda. Ako sa na účinkovanie v tejto šou dívaš po rokoch? Posunulo ťa to tam, kde chceš byť?
Spoznala som ľudí, s ktorými som neskôr aj pracovala, oboznámila som sa s kamerou, s vystupovaním, mám väčší rozhľad. Keby som neúčinkovala v Bailande, neviem, či som dnes tu. Neviem, či by som vôbec bola v Bratislave.

Aj vtieravú pozornosť bulváru, ktorá sa k týmto veciam neodmysliteľne viaže, si zvládala s nadhľadom?
Keď som bola v tanečnej šou, boli sme oboznámení s tým, že sa stretneme s dobrými i zlými ohlasmi. Mala som pätnásť, bola som z toho očarená, a čo sa týka negatívnych ohlasov z médií, mala som nad sebou takú ochranu v osobe Laciho Strikea. Bola som akoby pod jeho vedením. Keď sa ma niekto niečo pýtal, alebo chcel rozhovor, vždy som išla za ním, opýtala som sa, čo môžem povedať a čo nie, aby to nepoužili v zlom.

Ako si sa dostala na Novú scénu?
Do divadla som sa dostala cez školu. Robili sme na konzervatóriu muzikál a bol to spoločný projekt s Novou scénou. Volalo sa to Zhŕňajova nevesta. V divadle sme mali pár predstavení a neskôr si nás zavolali na Zimnú rozprávku. Potom to už bolo tak, že ma volali do konkrétnych rolí, chodila som na konkurzy. Pracovala som ako externistka, dnes už som interný zamestnanec. 

Poďme k momentu, kedy si prvýkrát stála na javisku. Na to sa určite nezabúda. Čo prevážilo - tréma, alebo vzrušenie, že „booože, konečne som tu“?
Bola to tréma, ja som strašná trémistka. Aj doteraz. Pred každým výstupom. Je to, samozrejme, aj vzrušenie, teraz sa teším, kedy už bude tá premiéra Rómea a Júlie. Nech už je hodina pred, nech už môžem trémovať!

Počkať. Ty sa tešíš na trému??
Teším sa, lebo mi na tom veľmi záleží. A už sa teším, kedy budú v hľadisku sedieť moji najbližší, a ukážem, čo vo mne je, čo som za tie dva mesiace dokázala.

Zvykneš sa inšpirovať herečkami, ktoré hrajú alebo hrali to, čo ty? Konkrétne aj pri tej Júlii?
Čo sa týka tejto konkrétnej postavy, Júlie, tak som dosť sledovala francúzsku verziu a presne som sa zamerala na herečku, ktorá ju stvárňuje. Zistila som však, že to asi nebol dobrý nápad, lebo Júlia v jej podaní bola až veľmi zasnená, až tak štylisticky. Jano (Ďurovčík, pozn.red.) chce od nás niečo úplne iné. Skôr taký civil, obyčajné dievčatá, prirodzené. Mala som s tým spočiatku problém. Aspoň jednu skúšku som robila také štylistické pohyby a práve to on nechcel. Takže viac sa už neinšpirujem... Možno spevom, ale herecky skôr vychádzam zo seba.

Zo seba, alebo z toho, čo ti hovorí režisér? Necháva Ďurovčík hercov, nech prichádzajú s vlastnými nápadmi, alebo je to skôr tak, že má ucelenú predstavu a chce od teba, aby si ju nasledovala?
Vychádzam zo seba. On nám povie pripomienky, dokonca aj po hereckej stránke. Skôr nám vysvetlí pocit, než to, ako máme hrať. Vysvetlí nám situáciu a my ďalej vychádzame zo seba. A potom je len na ňom, či sa mu to páči, alebo nie.

O svojich tanečných schopnostiach si ľudí presvedčila už dávno. Čo dnes? Cítiš sa byť prioritne tanečníčka, a až potom speváčka a herečka? Alebo si po rokoch našla v sebe zdravú symbiózu všetkých troch zložiek?
Spočiatku to bolo naozaj tak, že som sa viac vnímala ako tanečnica, potom speváčka a až na poslednom mieste herečka. Ale dnes si už neviem predstaviť tieto veci oddelene, herectvo bez tanca a spevu. Aj keď hrám aj v činohre, viac ma baví ten muzikál. Hovorila som si, len tak pre seba, že joj, keby som si tak raz zahrala v Slovenskom národnom divadle nejakú činohru... Ale neviem veru, či by som sa nenudila. Lebo teraz, keď hrám v Charleyho tete (v činohernom predstavení, pozn. red), v šatni je ticho a mne je tam tak smutno, keď nepočujem žiadnu hudbu... Ale, samozrejme, aj činohru si vždy rada zahrám.

Už si sa niekedy na javisku potkla?
Potkla? Ja som dokonca tancovala s prasknutým členkom! To bola vlastne hneď prvá inscenácia, čo som robila tu na Novej scéne, školský muzikál Zhŕňajova nevesta. Deň pred premiérou som si na schodoch praskla členok, poriadne som si ho vyvrtla a tancovala som s ihlou v nohe. Mala som ju úplne stŕpnutú, necítila som žiadnu bolesť. Nanešťastie to boli všetko ľudové tance, dupanice, čiže to dalo poriadne dosť zabrať. Aj som sa tam potkla, no snažila som sa to uhrať.

Dnes, našťastie, nemusia umelci riešiť to, či sa dá alebo nedá vycestovať do zahraničia. Tak prezraď svoje najodvážnejšie ambície do budúcnosti. A pokojne rúb vysoko!
Asi ako každý herec, aj ja poviem – Hollywood (smiech). Ale celkom rada by som si zahrala aj v Čechách. Len teraz určite nie, teraz na to ani nie som pripravená. Že by som mala zmeniť prostredie, rozprávať iným jazykom...  Môj najväčší cieľ je Broadway. Veď čo tu budem?! Dúfam, že tu neostanem navždy a do tej Ameriky sa dostanem.

Žartovala si o Hollywoode, čo slovenské filmové ponuky? Rysuje sa ti niečo?
Bola som teraz na jednom konkurze do slovenského seriálu – a zatiaľ sa ešte nevie. Teraz čakám. Možno áno, možno nie. Veľmi rada by som. No musím povedať, že som sa necítila najpríjemnejšie. Viac doma som na javisku. A možno ešte skrátka nie je môj čas seriálov a filmov.

Si typ, čo potrebuje mať veci nalinkované? Vyberáš si budúce projekty podľa nejakého kľúča, či skôr nechávaš veci spontánne sa vyvíjať – čo príde, to príde?
Myslím si, že čo sa týka hercov, im sa asi život nejako nalinkovať nedá. Pretože človek nikdy nevie, čo od života dostane, aká príležitosť sa mu kde naskytne. Či dostane možnosť zahrať si niekde – alebo vôbec... Tu na Slovensku je to taká jedna veľká čakáreň, taký veľký otáznik, čo bude. Vediem si svoj denník, kde si píšem svoje úspechy, zážitky a tak. Skôr z minulosti vedie tá moja linka. Do budúcnosti však nikdy človek nevie... 

A keď už sme pri tých linkách... Linkou mnohých tvojich rovesníčok sú piatkové žúry či štúdium odborov na školách, ktoré ich možno ani veľmi nebavia... Keď sa dívaš na svoj terajší život, na to pendlovanie medzi konkurzmi a skúškami, radosť z umenia aj neistotu, či ti ten-ktorý projekt vyjde, nepripadáš si niekedy trochu ako z iného sveta?
Takéto pocity som zažívala, keď som mala štrnásť-pätnásť rokov. Nevenovala som sa divadlu, ani ničomu podobnému, skôr som tancovala. Dávala som prednosť tomu, že si idem radšej na tréning zatancovať, alebo zaspievať, ako ísť na diskotéku. Nie som vôbec taký typ, čo by chodil po vonku. Zabávať sa viem, ale je to dosť unavujúce, ísť sa niekam zabávať a na druhý deň utekať na skúšku. Niekedy ma to aj zamrzí, lebo keď som doma a nemám veľmi čo robiť, tak by som sa aj išla zabávať. Ale keď si predstavím, že na druhý deň mám skúšku, tak si to hneď dvakrát zvážim. A radšej predsa len ostanem doma.

Do premiéry muzikálu Rómeo a Júlia ostáva posledných pár dní. Priblíž nám náladu na skúškach...
Zatiaľ to prebieha dosť rýchlo, za tri týždne sme naskúšali celú inscenáciu! Máme tam zopár nedostatkov, ale už sa to rysuje. Zajtra ideme prvýkrát celú hru, takú veľkú zbiehačku. Dnes sme mali kostýmovku, líčili nás, robili nám vlasy, už sme si tancovali, ide to všetko veľmi rýchlo. Mám pocit, že sme za krátky čas urobili toľko veľa!

Čo je pre teba najvzrušujúcejšia časť z celého tohto prípravného procesu?
U mňa to začína byť čarovné, keď je hlavná skúška. Vtedy sa už nasvecuje, je úplne iná atmosféra. V divadle máme niečo také, ako sedačka - je to, keď pred režisérom a korepetítorom spievame všetky pesničky – a oni dvaja vtedy vlastne uvidia, či vezmú tento projekt, alebo nie. Vtedy, keď všetci spievajú, sa u mňa dostaví ten vzácny pocit, že jéj, už sa to začína! Myslím si ale, že najvzrušujúcejšie to bude až v momente, keď to už bude celé hotové a pôjdeme to hrať prvýkrát na verejnej generálke pred divákov. Vtedy sa uvidí, aké to je... Či budú tlieskať, alebo nebudú.

Ozaj, a svojho Rómea si už našla?
Áno, ja už svojho Rómea mám.

Čo vraví na konkurenciu javiskových Rómeov? Berie to športovo?
Ja som sa s ním o takýchto veciach ešte vôbec nerozprávala. Ale asi by som sa ho mala spýtať! Je to tanečník, čiže je takmer z rovnakého povolania ako ja, on by to mal pochopiť. Keď napríklad on tancuje s nejakou tanečnicou, ja to chápem, veď som tiež bývalá tanečnica.

Je Rómeo a Júlia tvoja srdcovka, nezávisle od faktu, že je to teraz tvoja práca?
Možno to bude také gýčové, ale Rómeo a Júlia, ten francúzsky originál, je môj najobľúbenejší muzikál!

Takže sa dá povedať, že teraz žiješ svoj sen?
Áno, žijem svoj sen! Ani som neverila, že by som si v živote niečo takéto zahrala. Keď sa ešte len povrávalo, že sa ide robiť konkurz, nevedela som, čo príde... Bola som v šoku, už keď som prešla tým prvým kolom. Janko Ďurovčík mal príhovor a hovoril, že bude vyberať podľa typu, podľa toho, ako kto tancuje, podľa spevu, či sa na tú úlohu vôbec hodí. A keď spomenul to, že podľa typu, tak som si povedala: „Aha, tak Vietnamka to hrať nebude...“

O to viac som bola prekvapená, keď sme boli v skupinkách a postupne vyraďoval herečky – a keď som tam nakoniec zostala ja, bola som v miernom šoku. Do tretieho kola sa nás dostalo asi len päť báb a už vtedy to už bolo o dušu!

Nelezie ti ale Júlia niekedy aj na nervy, keď s ňou tráviš v týchto dňoch toľko času? Alebo ju nechávaš v divadle, len čo sa skončí skúška a ďalej nad postavou nepremýšľaš?
Práveže nad tou Júliou rozmýšľam! Stále, aj keď som doma... Niekedy mi len tak prebleskne hlavou, že: „Aha, takto by som to mohla spraviť!“ Síce tá Júlia je zasnené, obyčajné dievča, niekedy sa stane, že sa s ňou nestotožním. Záleží aj od toho, akú mám náladu. Keď prídem so zlou náladou, určite sa necítim ako Júlia, ani sa mi to nechce robiť. Musím nad tým rozmýšľať. Je to veľká zodpovednosť, veľká postava.

Na divadelných hercoch ma vždy fascinovalo, že sa dokážu rozplakať. Len tak, z fleku. Máš nejaké tipy, ako na to, pre nehercov? Napríklad pre baby, ktoré potrebujú uroniť jednu-dve krokodílie slzy pred svojimi partnermi?
Keď si žena zoberie zo života nejakú naozaj zlú skúsenosť, fakt zlú, takú, ktorá ju fakt zranila, a spomenie si na ňu, tak ju to podľa mňa rozplače. Ja si však skôr vymýšľam príbehy, ako si na niečo spomenúť a mať potom celý čas zlú náladu. O tom, aké hrozné príbehy si viem vymyslieť, radšej ani nikomu nebudem rozprávať... Vtedy to však zafunguje!

Mužskí diváci a muzikály majú k sebe (česť výnimkám) asi tak blízko ako ženy a skrutkovače. Prečo by sa čitatelia Magazínu.sk mali vybrať práve na Rómea a Júliu na Novej scéne?
Lebo tam budú pekné tanečnice!!!

Autor: Monika Maťušová
Foto: Archív Romany Dang Vanovej

 

 

Partneri divadla

S podporou:
Partner DNS:
Mediálni partneri: