Navigácia

Preskočiť na navigáciu

Úvodná stránka

My Newsletter

Banerová upútavka na predstavenia

 cyrano      mamma mia  rasputin  Mačky    Pi čaj, miláčik!  Aj muži majú svoje dni  Boyband  Čarodejník z krajiny Oz  Veselá vdova  Punk rock  Bajaja  Slahackova  Nová scénička
  • Plagát - BAJAJA
  • Plagát - CYRANO Z PREDMESTIA
  • Plagát - ČARODEJNÍK Z KRAJINY OZ
  • Plagát - RASPUTIN
  • Plagát - KOZLIATKA A VLK
  • Plagát - AJ MUŽI MAJÚ SVOJE DNI
  • Plagát - ŠĽAHAČKOVÁ PRINCEZNÁ
  • Plagát - BOYBAND
  • Plagát - NOVÁ SCÉNIČKA                 štúdio Olympia
  • Plagát - VESELÁ VDOVA
  • Plagát - DOMOV (...kde je ten tvoj?)
  • Plagát - MAČKY
  • Plagát - MAMMA MIA!
  • Plagát - ROZUM A CIT
  • Plagát - MÁRIA TERÉZIA #posledná milosť
  • Plagát - PUNK ROCK

Zmätky v divadle Nová scéna

Zverejnené 16.04.2019

SME.sk > Blog.SME.sk > Ľubomír Belák > kultúra
Zmätky v divadle Nová scéna
20.1.2019 o 13:31 | (
„Dobre bolo, zle sa stalo a môže byť zasa dobre. ". Táto veta podobne ako „Nachytať sa na udicu majetku. " je požičaná z divadelnej hry Jozefa Gregora Tajovského, vlastným menom Jozef Alojz Gregor, Statky zmätky.
V roku 1972 ňou divadlo Nová scéna v bývalej kaviarni Astorka otváralo nové Štúdio NS. Úsmevná hra prerozprávala príbeh troch rodín Palčíkovcov, Ľavkovcov a Kamenskovcov. V popredí bol majetok („statky"), ktorý ovplyvňoval ich život na slovenskom vidieku. Možno poniektorí z divákov na premiére romantickej komédie Rozum a cit si pripomenuli práve túto slovenskú klasiku, ktorej text vznikol na prelome 19. a 20. storočia.
Blízkosť témy a charakterov bola možno rozhodujúca, prečo dramaturg Novej scény Svetozár Sprušanský vylovil novelu ikonickej anglickej autorky 18. - 19. storočia Jane Austenovej a preniesol ju na javisko. Už v roku 2007 v nitrianskom divadle uviedol Statky zmätky s režisérom Ľubomírom Vajdičkom. Obe inscenácie, Rozum a cit a Statky zmätky, mali niečo spoločné. Bola to najmä snaha o pretlmočenie spôsobu života, ktorý si môžeme priblížiť len cez literatúru, divadelnú hru, alebo film. Určite si uvedomil, že medzi smartfónmi a sociálnymi sieťami nemá dnes miesto sentiment, romantická láska, ani úcta k autoritám. O rodinnom živote sa už ani nedá uvažovať. Sme na konci digitálnej revolúcie a pred nami z Británie zavial Brexit a svetový kultúrny chaos. Navyše autorov ako Shakespeare, Scott, či Stendhal dnešná generácia pozná len zo skrátených obsahov ich diel.
Jane Austinová, zakladateľka takzvaného rodinného románu, je umiestnená v zlatom fonde anglickej literatúry. Žila v dobe, kedy boli jasne určené úlohy ženy a muža v spoločnosti. Preto aj jej romány boli vydávané anonymne. Jednak pre obavy vydavateľov, že ženskú literatúru nepredajú, ale aj pre konvencie vtedajšieho spôsobu života. Poznámka „by a Lady" bola zverejnená namiesto mena autorky Sense and Sensibility ( Rozum a cit). Hranice etikety bránili vtedajším ženám voľnému kontaktu s mužmi. Preto aj hlavné postavy jej románov boli ženy. Tým rozumela a vedela, o čom sa na stretnutiach rozprávajú. Svet mužov bol prekrytý nánosom pretvárky a predstieranej dôležitosti.
K románu Rozum a cit sa koncom minulého storočia obrátili aj filmári. Skvelým dielom bol americký film nakrútený v roku 1995. Emma Thompsonová, predstaviteľka postavy Elinory Dashwoodovej a zároveň autorka scenára bola dušou celého projektu. Odmenou bola v roku 1996 cena Zlatý glóbus za najlepší film a Oscar za scenár napísaný podľa literárnej predlohy. V roku 2008 sa príbehu zmocnili v costume drama (historická romanca) Sense and Sensibility režisér John Alexander a scenárista Andrew Davies. Ich televízne dielo pozostávalo z troch častí. Šesť miliónov televíznych divákov si vtedy v troch hodinových epizódach pozrelo príbeh, ktorý podľa Andrewa Daviesa mal v prvom rade odpútať divákov od filmu z roku 1995 a priniesť divákom viac erotiky a sexu. Navyše sa v trilógii nevyhol scénam zvádzania a duelu, ktoré Američania v roku 1995 zámerne vynechali.
Pokiaľ film z roku 1995 mal 136 minút, v BBC bol príbeh rozdelený na tri časti po hodine. Prečo toto porovnanie? Na Novej scéne sa museli diváci pripraviť na 170 minútové predstavenie s jednou prestávkou. Pri uvedení dramatizácie literárnej predlohy je najťažšie rozlúčiť sa s časťami, ktoré patria do príbehu, ale zároveň predlžujú čas inscenácie. Pre Bratislavu bolo v roku 2009 pamätné predstavenie Romana Poláka Anna Kareninová, ktoré trvalo 4 hodiny a pätnásť minút s jednou prestávkou. Dĺžka predstavenie bola a je základným súbojom medzi autormi inscenácie a divákmi. Udržať pozornosť a dramatické napätie neraz závisí nielen od umeleckej zručnosti, ale aj od psychológie samotného predstavenia, kde treba rátať s ľudským faktorom ako divák vníma čas. Podarilo sa to na Novej scéne?
V prvom rade je táto úvaha o čase v rukách režiséra. Český režisér Mikoláš Tyc má napriek svojmu veku dostatok skúseností. Od roku 2010 , kedy končil štúdium na DAMU, prešiel viacerými českými a moravskými divadlami. Má za sebou Čapkovu Bielu nemoc, Millerove Čarodejnice zo Salemu, Goetheho Fausta a Margarétu, a ďalšie tituly svetovej drámy. Preto mu určite ani Austinová neležala v ceste ako neriešiteľný problém. Spolu s manželmi Jitkou a Jánom Šotkovskými, autormi dramatizácie, už v románe videli „chytrú hru so žánrom, ktorý nájdete už v románe". Podľa nich „komédia na jednej strane a neprikrášlený pohľad na stav sveta" boli základnými východiskami prenosu literatúry na javisko. Práve táto žánrová dvojkoľajnosť je prítomná v celej inscenácii. Narážky, humor a irónia sa v nasledujúcej replike menia na úprimné vyjadrenie citov a pochybností. Pokiaľ humor a irónia znesie štylizáciu, úprimnosť citov je neraz kameňom úrazu dôveryhodnosti divadelnej výpovede. Toto neustále prelaďovanie vnímania príbehu je náročnou úlohou nielen pre herca, ale aj pre diváka, a ten, povedzme si úprimne, má v divadle radšej humor a iróniu ako vzplanutie citov a sentimentálny vzťah postáv. Tycova snaha citlivo narábať s komikou, aby neublížil dráme, bola nosná pri realizácii Austinovej príbehu. Aj spisovateľka sa v románe brzdila prílišnej irónii a anglickému humoru, čo sa prejavilo v druhom vydaní románu, kde vypustila niektoré narážky.
Na Novej scéne vznikla inscenácia Rozum a cit, ktorú možno charakterizovať ako Slávnosť v botanickej záhrade (nie tú Havetovu v slovenskom filme). Režisér spolu so scénografom Petrom Vítekom vytvorili priestor v priestore. Scéna dookola obstavaná priehľadnými oknami ako v skleníku je doplnená množstvom okrasných zelených rastlín. V tejto interiérovej záhrade sa v scénických zmenách odohráva všetko. Či už je to trh, slávnostne vyzdobená sála, malý dom, sme stále v priestore obkolesenom sklom, tyrkysovými vitrážami a bielymi panelmi. Scénické prvky vstupujú do deja a menia atmosféru. Farebnosť a estetika scény korešpondovala s kostýmami Alexandry Gruskovej. Vkus a ľahkosť materiálov ladila s postavami v ich charakterovom vyznení. Hravosť farieb a tvarov pomohla nielen hercom ale aj celému príbehu. Odľahčila vážnosť a roztápala iróniu. Zjednocovala žánrovú dvojkoľajnosť a herecké aranžmány.
Rozum a cit na Novej scéne znamenal nástup celej činohry. Množstvo postáv naplnilo javisko pestrosťou hereckých výstupov. Mikoláš Tyc spolu s autormi dramatizácie odovzdali hercom do rúk dialógy, ktoré svojou dynamikou neraz pripomínali rap, akýsi vodopád navzájom prepletených replík, ktoré mali svoj rytmus, tempo a tóninu, prípadne klasický zborový recitatív, aj keď nešlo o poéziu. Každá z 26 postáv mala v rytme vyhradený čas pre svoj text, akciu a charakter. Románová rozľahlosť vzťahov a súvislostí patrila k tomu najnáročnejšiemu, čo režisér spolu so Silviou Hudec Belákovou, tentoraz prispela pohybovou spoluprácou, riešili. Určite to významne pomohlo oživiť scénu a spestriť samotný príbeh. V monológoch sa neraz objavili literárne texty, ktorými samotné postavy komentovali svoje úlohy a tak posúvali dej v akejsi knižnej neosobnej skratke. Hlavná postava Elinor Dashwoodová stvárnená Karin Olasovou bola nositeľkou toho úprimného, láskavého, ale aj tragického, čo sa na scéne odohrávalo. Marianne Dashwoodovú v celej krehkosti predstavila rovnako krehká Romana Dang Van (v alternácii Lenka Fecková). Zosobnenie pokrytectva a pretvárky v postave Johna Dashwooda predviedol skúsený Pavol Plevčík. Nefalšovaný humor s častými reakciami publika priniesol Pavol Topoľský. Práve on vyjadril v postave lorda Middletona „veľkosť" provinčnej šľachty a pokrytecký obdiv k londýnskej elite. Rovnako Peter Kočiš v úlohe Thomasa Palmera, Jana Lieskovská v úlohe Charlotty Palmerovej a Lucia Vráblicová ako pani Jenningsová pomohli humoru na scéne. Pani Dashwoodovú, elegantnú matku Elion a Marianne, stvárnila Dagmar Sanitrová (v alternácii Zuzana Tlučková). Staršiu hereckú generáciu zastúpili pamätníci slovenského divadla Ján Mistrík v dvojúlohe farára Wakefielda, lekára Harrisa, Dušan Kaprálik v úlohe majordóma Masona a Ida Rapaičová v postave pani Ferrasovej, obávanej londýnskej mecenášky. Mirka Partlová si odskočila z muzikálov a v role Fanny Dashwoodovej pomohla svojím činoherným kolegom. Na scéne sa vystriedali aj Martin Kaprálik v Edwardovi Ferrarsovi, Marcel Ochránek v plukovníkovi Brandonovi, Dárius Kočí v Robertovi Ferrarsovi a ďalší.

Rozum a cit odštartoval svoj divadelný život na doskách Novej scény. Až ďalšie dni ukážu, ako sa tvorcovia náročného divadelného predstavenia dokázali pre divákov vysporiadať s rozsiahlym príbehom, ktorému ani čas neubral na kráse. Je určený najmä milovníkom romantických príbehov, pomaly ale iste zahaľovaných do prachu minulosti. To či prežije Brexit, Facebook a Youtube, ukáže čas, aj keď na Novej scéne to bolo 170 minút.

20.1.2019
Ľubo Belák

 

Pripravujeme

BEDÁRI

Partneri divadla

S podporou:
Partner DNS:
Mediálni partneri: